Plyšový macko
Bol raz jeden plyšový macko.
Narodil sa v továrni na hračky v ďalekej krajine, odkiaľ ho loďou a kamiónom dopravili do hračkárstva v jednom obrovskom obchodnom centre. Obchod s hračkami sa stal načas jeho prvým domovom, ak sa to teda domovom dá nazvať. V obchode sa o hračky nikto veľmi nestaral, sem tam ho nejaký zvedavec schmatol do rúk, pomačkal a po chvíli vrátil späť do poličky. Nevytvoril si tu ani žiadne kamarátstva, keďže osadenstvo hračkárstva sa neustále menilo. Preto deň, keď ho nejakí dospeláci kúpili a zobrali z obchodu preč, bol pre neho doslova vyslobodením.
Odviezli ho veľkým autom do svojho domčeka, zabalili do krabice a schovali na pár dní kamsi do skrine, čo ho najprv dosť vystrašilo. Toto malo byť to vyslobodenie? premýšľal v tme. Jeden večer ho však z krabice vybrali čiesi malé ruky a on sa pozeral do rozžiarenej tváre malého chlapca. Keď si ho chlapček privinul a celý nasledujúci deň sa s ním hral, medvedík bol šťastím celý bez seba! Na toto sa oplatilo čakať!
Odrazu bol súčasťou jednej veľkej rodiny hračiek, ktorým “šéfoval” malý Vinco. V jeho detskej izbe žili spolu pekne pohromade autíčka, legové postavičky, plyšové zvieratká, kocky, kladivká, vláčiky… Keďže náš macko bol nový, chlapček sa s ním často hrával, patril medzi jeho najväčších obľúbencov. Dokonca mal tú výsadu, že takmer každé ráno išiel s Vinckom do škôlky, kde s ním trávil doobedie i popoludňajší spánok. Večer macko hrdo rozprával ostatným hračkám, čo všetko cez deň videl, tí len so zatajeným dychom počúvali. Ako prišiel do škôlky kúzelník, bábky z divadla, aké výborné buchty napiekli tety kuchárky…
Jedného dňa zobral Vinco macka do lesa na prechádzku. Chlapček sa jašil, naháňal, zbieral paličky a ani si nevšimol, že mu v jednej chvíli plyšový macko vykĺzol spod pazuchy a ostal ležať na lesnom chodníku.
Macko sa sprvu vyľakal, ale potom sa potichúčky uisťoval, že Vinci sa pre neho určite vráti, len čo zistí, že ho stratil. Ležal tak trpezlivo na chodníku a vykúkal svojho malého kamaráta. Ten však nechodil a nechodil a vonku sa už pomaly začalo stmievať. Mackovi začali na um prichádzať strašidelné myšlienky, že bude musieť stráviť noc v tmavom lese. Počúval rôzne zvuky lesa, ktoré predtým vôbec nepoznal a preto sa ich aj bál. Začal úpenlivo volať Vinckovo meno, ale Vinca nikde.
Keď si uvedomil, že chlapček pre neho príde zrejme až ráno, zakryl sa popadaným lístím, aby mu nebola zima, od vyčerpania zavrel očká a zaspal. Zobudil sa až ráno, keď slabučké slnečné lúče presvitali pomedzi konáre holých stromov. Bola totiž zima, i keď po snehu zatiaľ ani stopy. S novým dňom prichádza aj nová nádej a preto macko veril, že Vincko sa naozaj každú chvíľku objaví a zoberie ho do jeho teplej detskej izbičky, kde na neho čakali jeho hračkoví kamaráti.
Chlapček sa však neobjavil celý deň a ani nasledujúcu noc a vtedy si macko začal postupne uvedomovať, že asi nebol pre chlapčeka taký dôležitý, ako si myslel. Že bol pre neho len jednou z veľkého množstva hračiek. A že teraz sa už pravdepodobne veselo hrá s levom či veľkou plyšovou žirafou. Nevedel, čo s ním teraz bude, čo si počne sám v tomto neznámom lese.
Na tretí deň strávený v lese zrazu začul silné brumkanie. Brum brum brum. Brum brum brum, burácalo lesom. Vystrašený medvedík sledoval, odkiaľ ten zvuk prichádza, až zrazu zbadal niečo, čo ho veľmi prekvapilo. Zbadal tvora, ktorý sa na neho nápadne podobal, až na to, že bol oveľa, ale oveľa väčší. Bol to medveď! Naozajstný, živý huňatý medveď, taký, o akom si Vinco čítaval v knižke. A vedľa neho sa tmolilo malé medvieďa. Sprvu si nášho plyšového macka vôbec nevšímali, hľadali totiž niečo pod zub. Na chvíľku sa prebrali zo svojho dlhého zimného spánku a išli rýchlo zahnať najväčší hlad.
Ako tak čuchali a hľadali aspoň nejaký ten zabudnutý hríb, zbadali na zemi ležať macíka.
Prišli k nemu, očuchali ho svojim veľkým ňufákom a veľký medveď sa bez záujmu pohol ďalej. Malé medvieďa však bolo oveľa zvedavšie a so záujmom si prezeralo čudné malé stvorenie na lesnom chodníku. Malo podobné uši, podobný ňufák aj labky… Vedelo si predstaviť mať také niečo doma vo svojom brlôžku. Preto chytilo macka jemne do zúbkov a rozbehlo sa za mamou medvedicou.
Tá keď zbadala svoje mláďatko s plyšovým mackom v zúbkoch, len nežne pokývala hlavou. Zmierila sa s tým, že jej medvieďa je poriadny huncút a stále niečo vymýšľa. A keď si raz niečo vezme do hlavy, už mu to nevyhovorí…
Keď našli pod padnutým stromom veľký hríb, ktorý s chuťou schrúmali, vrátili sa do svojho brlohu, aby mohli pokračovať v zimnou spánku. Všetci členovia rodiny sa k sebe pritúlili a zaspali.
A tak náš milý plyšový macko, ani nevedel ako, stal sa súčasťou medvedej rodinky.
Keď prišla jar a vonku začali spievať vtáky a prebúdzať celý les k životu, aj medvede otvorili svoje zalepené oči a poriadne si ponaťahovali skrehnuté telo. Najprv začudovane hľadeli na macka, lebo už aj zabudli, ako sa u nich doma ocitol, ale keďže im bol podobný, hneď ho pojali za svojho.
Mama medvedica zavelila, že sa ide na lov. Bruchá mali po takom dlhom spánku poriadne vyprázdnené. Rozbehli sa k potoku, ktorý tiekol dolu pod kopcom a vrhli sa loviť ryby. Náš macko nikdy niečo také nezažil, bol to pre neho obrovský zážitok pozorovať, ako medvede skáču po potoku, špliechajú vodu a veľkými nemotornými labami naháňajú vratké pstruhy. Keď sa niektorému podarilo uloviť pekného pstruha s bodkami na chrbte, hneď sa podelil s ostatnými.
Hoci život v lese bol drsný a každý deň musela medvedia rodinka bojovať o svoju potravu a prežitie, bol to život krásny, plný dobrodružstva a vzájomného priateľstva. A náš plyšový macko bol nevýslovne šťastný, že mohol spoznávať takýto skutočný život!