Počítačová “opatera”?
Akčné, bojové, strategické, logické, oddychové a kopec ďalšej nádielky počítačových hier. Sú neoddeliteľnou súčasťou nejednej detskej izby. S obľubou ich hrajú aj dospelí a každý hráčsky konzument má naozaj široký výber. Nie raz sú takéto hry podstatnou časťou denného programu mnohých detí a mládeže. Suplujú reálnu komunikáciu, ktorá v mnohých rodinách z rôznych príčin absentuje. Takže, svet počítačových hier potom môže nahrádzať dieťaťu okrem iného nedostatok záujmu zo strany rodičov. Tu sa mu venuje aspoň ” niekto”. Je však žiadúce zamýšľať sa nad tým, ako vplývajú hrdinovia počítačových hier, zvlášť tých akčných, na bežný život a správanie detí a mládeže. Koľkí mladí sa už nechávajú celkom poľahky “infikovať” svojimi virtuálnymi bojovníkmi? Koľkí vnímajú svojich počítačových hrdinov ako “nasledovania hodné idoly”? Koľkí preberajú “metódy” ako riešiť spory a problémy od postavičiek vo virtuálnom svete, ktorý sa tak stáva až príliš reálnym? Čo s tým robiť? Orgány Európskej únie vyvíjajú aktivity, ktoré by mali zvýšiť ochranu detí a mládeže pred nástrahami moderných technológií. Pomôže napríklad prísnejšia regulácia výroby a predaja počítačových hier? Pomôžu iba zákazy alebo je nutné zabrať aj v oblasti prevencie? Staré známe, že všetko sa buduje, ale aj padá výchovou v rodine, je síce dosť ošúchané, ale časom preverené. No, ale mnoho rodín je pred krachom a rozpadom, mnoho rodín je neúplných a rozvrátených, takže o dôslednej výchove asi ťažko možno hovoriť a navyše počítač je v nejednej rodine akousi novodobou “opatrovateľkou”. Ale aké následky zanechá takáto “počítačová opatera” v srdiečkach tých najzraniteľnejších? Nehádžem tu všetky počítačové hry do jedného vreca, ale tie “krvavé” priťahujú čoraz viac detí. Perfektná grafika súčasných hier, ktorá prispieva k ich reálnejšiemu prežívaniu, je dnes jedným z dôležitých faktorov pri kúpe. Sú však naozaj neškodné? Iste, také logické a oddychové hry môžu človeku spríjemniť popoludnie alebo večer, čo však s tými, kde “strieka” krv? Aj keď len tá virtuálna? Ako sa prejaví u tínedžera v jeho neskoršom období skoro non – stop lipnutie na akčných krvákoch? Nie tak dávno sa odohral u našich západných susedov prípad, keď mladík poranil druhého človeka aj pod vplyvom počítačových hier. Konal ako jeho “zbožňovaný hrdina”. Naozaj je možné prenášať hrdinov z týchto hier do reality každodennosti a brať si ich konanie za svoj vzor? Existuje tu priame alebo nepriame prepojenie? Pýtajú sa nielen detskí psychológovia, ale aj mnohí rodičia, ktorým nie je ľahostajné, ako trávia čas pri počítači ich ratolesti. Spomínam si na jeden film o mladom chlapcovi, ktorý denne hrával akčné krváky. Každý deň sa vkrádal do jeho izby “pach krvi a pomsty”, ktorý je podstatou nejednej takej hry. Chlapec bol časom na tomto type hier úplne závislý a postupne sa jeho závislosť až priveľmi reálne preniesla aj do medziľudských vzťahov. Bol agresívny a neuznával žiadne autority. Od nevinných pc hier prešiel na automaty, až nakoniec skončil v ambulancii psychiatra. Toto je ten lepší prípad s hepyendom. Chlapec sa vymanil z otroctva “hry” aj s odbornou pomocou. Pritom jeho otec spočiatku nechcel uveriť slovám psychiatra, že jeho syn trpí patologickým hráčstvom. Stále opakoval, že jeho syn sa predsa iba “hral”. Pýtam sa, môžu byť “obyčajné” počítačové hry akýmsi medzistupňom nielen ku skratovému konaniu a agresivite, ale aj k závislosti na hracích výherných automatoch? Čoho medzistupňom ešte môžu byť? V časoch môjho detstva a dospievania boli pc hry iba v plienkach. Na hodinách informatiky sme sa učili pracovať s textovým editorom T 602 a počas voľnejších hodín sme mohli spolu s Princom zdolávať rôzne nástrahy na jeho ceste do vyššieho levelu. Áno, možno si spomínate, vy trochu starší na známu hru s rovnomenným názvom. Aj tam sa už vyskytovala virtuálna krv, najmä pri stretoch Princa s nepriateľmi, ale nebola ešte tak blízko k tej reálnej. Grafika tých hier bola na oveľa nižšej úrovni, než je tomu dnes. Ešte naliehavejšie sa opäť pýtam, nevyvolávajú v deťoch a mládeži všelijaké bojové hry chuť jednať aj v reálnom svete podobne ako ich hrdinovia v tom počítačovom?
Pavol Kall podporuje výzvy
Aj my sa chceme hrať a športovať
V obci Blatnica sa v súčasnosti nenachádza detské ihrisko pri ZŠ,, kde by menšie deti mohli bezpečne tráviť svoj voľný čas. V blízkosti základnej školy sú lavičky, ku ktorým by sme radi dali ihrisko, kde by sa deti vyšantili, rozvíjali svoju fyzickú zdatnosť, nadobudli lezecké zručnosti a zlepšil sa ich celkový telesný vývin.
Arteterapia – cesta pomoci chorým a postihnutým ľuďom
Mať prácu a robiť ju rád. Venovať sa jej naplno, celým svojim srdcom. Táto kombinácia je dnes už veľmi zriedkavá. Ja ju mám takmer na dosah. Získanými finančnými prostriedkami by som si chcela zaplatiť dvojročný akreditovaný arteterapeutický kurz a získať status arteterapeuta. Následne, cestou arteterapie – terapie umením, pomáhať chorým a postihnutým ľuďom, pretože zmyslom môjho života je práve „POMOC“.