ĽudiaĽuďom.sk Blog

Jana meškala na stretnutie s Karolínou. Karolína sa nervózne prechádzala pred bránou paneláka a preklínala Janu za jej nedochvíľnosť. Každú chvíľu pozrela na svoje náramkové hodinky a čím viac pribúdali minúty, tým väčšmi zúrila. Nezavolala jej na mobil, aj keby čo bolo. Ešte počká tri minúty a ide do mesta sama. Keď sa už rozhodla vykročiť smerom k zastávke autobusu, z diaľky videla bežiacu Janu. Hlava sa jej natriasala na tenkom krku a keď dobehla, bola červená v tvári. Fľaky jej posiali krk aj líca.

• Do kelu, kedy sa naučíš chodiť načas? Meškáš skoro štvrť hodiny. Oziaba ma a …
• Vianočné darčeky môžeš kúpiť aj zajtra, ale dnes… dnes sme pochovali…, – Jana nestihla ani dopovedať, keď jej zhrozená Karolína skočila do reči.
• Preboha, niekto z rodiny?

Jana na chvíľu akoby zaváhala. No nakoniec sklonila hlavu a pritakala. Rozplakala sa. Karolína sa cítila mizerne. Vynadala svojej skvelej priateľke zatiaľ čo potrebovala utešiť, pohladiť, počuť milé slová a nie štekanie.

• Mrzí ma to. A … a čo sa stalo? – nechcela sa priamo opýtať, kto odišiel z pozemského života.

Netušila, či chce Jana vôbec o tom hovoriť a či ju ťahať na nákupy, keď je v takomto stave.

• Na starobu…
• Tvoja stará mama? – spýtala sa Karolína. Kráčala vedľa Jany, ktorá nie a nie prestať plakať. Zastať však zastala. Udivene sa pozrela na priateľku.
• Moja starká sa teší dobrému zdraviu… nie, nie, – Jana zvraštila obrvy uvedomujúc si, že ju priateľka nepochopila, – zomrela naša stará korytnačka.
• Čože??? – Karolína mala chuť Janu vyplieskať po mrazom vyštípaných lícach.
• Naša Klotilda sa pobrala na večnosť. S dcérami sme ju pochovali za domom. Chápeš… zem je zamrznutá, môj muž musel kopať… aby sme ju pochovali na záhrade.
• Čo to trepeš? Na akej záhrade? Bývate v paneláku.
• Na záhrade u starkej. Preto meškám, lebo sme… lebo sme mali taký malý obrad. Za Klotildu, – Jana sa rozplakala. Karolína pozerala na ňu netušiac, či ju má utešovať alebo sa rozosmiať.
• Blázniš? To všetko kvôli nejakej korytnačke?

Jana si utrela slzy a pokrútila hlavou.

• Ty to nemôžeš pochopiť. Ty nemáš žiadne zvieratko. Ale moje deti boli na ňu veľmi naviazané. Žila s nami niekoľko rokov.
• Chceš povedať, že nemám rada zvieratká? Mám, ale mám alergiu na srsť, – povedala Karolína.
• Korytnačky nie sú chlpaté, – vzlykla Jana a zhlboka si vzdychla. Jej dych sa v mrazivom dopoludní vzniesol do vzduchu, aby sa rozplynul.
• Viem, že nemajú srsť, ja len hovorím, že by som nemohla mať doma mačku, psa alebo králika. Ja mám muža a ten keď si vypije, je ako hroch, – Karolína sa pokúsila rozptýliť Janin smútok.

Vzala ju okolo pliec a keď si ženy sadli do espressa a objednali si po koňaku, Karolína zodvihla poldecák a pripila si s Janou.

• Na Klotildu, – mala čo robiť, aby sa nezasmiala.

Ale keď videla v Janiných očiach znovu slzy, opanovala sa. Nechápala Janu. Až o pár rokov. Deti im vyleteli z hniezda a s manželom osameli.

• Kúpime si psa. Neboj sa, nie s chlpmi. Yorkshiry majú vlasy, nie srsť, – rozhodol Karolínin manžel. Karolína naveľa súhlasila. Len čo Kimi prekročil prah ich bytu, zamilovala si ho. Chodila s ním všade. Nosila ho v kabelke aj do mesta, len aby nezostával doma sám. Pes jej vlial do žíl nový život. Vzťah medzi ňou a manželom akoby sa prinavrátil spred rokov. Obaja sa znovu starali o čosi malé, čo bolo akoby ich dieťaťom. Milovali Kimi a ona im dávala toľko lásky, čo by iný tvor nedokázal. Keď mala Kimi osem rokov, vydýchla naposledy. Karolína sa zadúšala plačom. Nedokázala sa zmieriť so stratou milovaného drobného psíčaťa. Prítulného zvieratka, ktoré keď sa k nej pritúlilo, všetky bolesti sveta jej odňalo.
• Čo sa stalo? Odkiaľ ideš? – Karolínu stretla Jana.
• Z cintorína. Práve sme pochovali…
• Preboha, koho? Vari niekto z rodiny? – spýtala sa Jana a Karolína si uvedomila, že jej kladie otázky ako kedysi ona jej.
• Kimi odišiel, – Karolíne sa liali slzy dolu tvárou. Ani sa ich nesnažila utrieť, – rozlúčili sme sa s ním spolu s manželom na cintoríne pre zvieratká… dali sme mu urobiť aj krížik a na ňom je jeho fotografia z obdobia, kedy prišiel k nám… je mi to tak ľúto… tak veľmi to bolí.

Jana chytila priateľku okolo pliec a obe kráčali po ulici mlčky. Prvá sa ozvala Jana.

• Karolínka, čo keby sme si niekde dali grog na zahriatie a potom … potom by sme konečne išli na tie vianočné nákupy?

Ženy sa na seba pozreli a akomak sa usmiali jedna na druhú.

• Prvý obchod, do ktorého by som chcela ísť… je zvierací. Chcela by som sa pozrieť, či nemajú morské prasiatka. Vieš, tie nemusíš venčiť, keď je taká kosa ako teraz, v decembri… a keď sa o ne dobre staráš, dožijú sa aj osem rokov, – navrhla Jana a Karolína nadšene súhlasila.
• Skvelý nápad. A keby mali leguána alebo chameleóna… tí nemajú chlpy, kúpim obidvoch.
• Vianočný darček ako vyšitý, – zasmiala sa Jana a Karolína sa k nej pridala.