ĽudiaĽuďom.sk Blog

Je pravdou, že podnet som na všetko, čo sa neskôr udialo, dala ja. Jednostaj som nariekala, že sa cítim osamelá. Po tom, čo odo mňa odišiel už v poradí druhý muž, spálila som po chlapoch mosty.

• Načo sú mi nejaké nohavice, keď ma aj tak dostanú vždy len do šlamastiky. Trpím ako Jób a oni ma majú dávno v paži, ešte za sebou ani nezatvoria dvere bytu. A čo deti? Čo moje deti? Tie majú svoj život. S Igorom som mala Petru a Františka. Peťka odišla do Španielska za tým Španielom, ktorému som nerozumela ani mäkké f a ako sa zdá, po piatich rokoch, čo tam žije, sa doma už neustáli. A František? Ten žerie z ruky svojej zákonitej, ktorá ma nevie vystáť. Stále so mnou súperí, – zalievala som sa slzami.

Moji priatelia, Andrea a Kamil ma mlčky počúvali, nuž som pokračovala pri fľaške ginu a toniku v sebaľútosti. Na ich vrub treba poznamenať, že ma ani raz neprerušili, kým som si nevysušila slzné kanáliky.

• A Jurajko? Môj najmladší? Kedy môže, vtedy je u Braňa. Tí dvaja si rozumejú ako bratia. Otec a syn. Iná žena by sa tešila, že si chlapi sadli no noty v každom veku, no ja sa cítim ako kôl v plote. Povedzte, čo mám robiť? Nechcem zostať sama.
• Ale veď ty nikdy nebudeš sama, – pohladila ma účastnícky Andrea po čiernych vlasoch, ktoré už boli na mnohých miestach popretkávané šedinami, – máš predsa deti. Aj keď ti nesedia pri zadku, stále ich môžeš počuť hoci len v telefóne. Vieš, koľko je rodín, kde to ani takto nefunguje.
• To má Andrejka pravdu. Napríklad môj kolega Štefan, ten svoje deti nevidel zo dvadsať rokov. Je pravdou, že bol pár rokov v base, ale…, – Andrea buchla lakťom Kamilovi do boku. Vyrazila mu dych a zobrala si slovo.
• Nepočúvaj ho, trepe sprostosti. Ten nešťastník spreneveril peniaze len kvôli žene, ktorú si chcel udržať. Bola to taká pijavica, ktorá mu zničila život. A potom, keď pozerať na svet spoza mreží, vykašľala sa na neho a aj tak sa s ním rozviedla.
• No vidíš, ďalšia nešťastníčka, – rozplakala som sa, keď som si uvedomila, že tentoraz bol týraným muž, – teda nešťastný človek, – opravila som sa, – ale koľkí na svete nežijú ako ja, singl?
• Myslíš ako osve? – spýtal sa Kamil a vyslúžil si vražedný pohľad manželky, ktorá ho mala uviazaná na krátkej reťazi. Potiahla za ňu a Kamil previnilo zaklipkal očami. Andrejke prišlo muža znenazdania ľúto. Bolo mi nad slnko jasné, že manžela vychováva cukrom a bičom. Škoda, že som to ja neaplikovala ani pri jednom zo svojich manželov. Ešte som mohla nosiť obrúčku.
• Povieš jej to ty alebo ja? – spýtala sa Andrea a ja som spozornela.
• Čo mi máte povedať? – zastrihala som ušami. Cítila som, že to bude čosi dôležité, – Schôdzka naslepo? – opáčila som.

Manželia Andrea a Kamil Čochranovci sa na seba začudovane pozreli.

• Máš čarovnú guľu, či čo? Alebo šiesty zmysel, – nespýtala sa, skôr konštatovala Andrea.
• Ja mám zmysel… pre lásku, ale akosi sa mi jej nedostáva.
• Máme niekoho pre teba, – vychrstol na mňa Kamil a ja som musela vyzerať ako sfinga, ktorá razom stvrdla, – neviem, či budeš spokojná s tým, čo ti ponúkneme, ale lepšie niečo ako nič, – hovoril o komsi, akoby hovoril o čomsi Kamil.
• Ale? – zapýrila som sa. Od zvedavosti sa mi mimovoľne natiahol krk dopredu, – O koho ide?
• Je .., – Kamil na chvíľu váhal, no Andreino kopnutie do nohy ho povzbudilo, – keď sa to tak vezme, vie všetko. Je veľmi šikovný a čo je najpodstatnejšie, je slobodný.
• Starý mládenec? Žije pri mamičkinej sukni a…
• Nie, – chytila sa slova Andrea, – žije sám. V kutlochu, aj to by sa hodilo, nie? Predáš to svoje prdítko a on tú svoju haciendu. Kúpite si pekný dvojizbový byt a dožijete až do staroby.
• Tak ako? Poviete mi niečo o ňom? – pomrvila som sa na stoličke.
• On je tak trochu aj spisovateľ, – začal Kamil.
• Preboha! Spisovatelia sú najhorší! Fantáziu si púšťajú na špacír a všetko dramatizujú, – vykríkla som.
• Nie, Kamil to tak nemyslel, – Andrea sa obzrela na muža, – on spisuje na dvore sliepky, husi a králiky.
• Takže žije na dedine.
• A čo na tom? Presťahuješ sa na čerstvý vzduch. A na starobu to oceníš.

Pomrvila som sa, uvoľnila si spotené stehná a podložila si ich rukami.

• .. on sa volá Fero…, – nadviazal Kamil.
• Fero? Preboha, každého kapra, ktorého sme mali vo vani pred Vianocami, sme volali Fero.
• Ale tento Fero nemá šupiny… a rozpráva… a nevie plávať, – vysvetľovala Andrea a znovu upriamila zrak na manžela, aby jej pomohol.
• Fero je tak trochu aj skladateľ.
• Prepánajána! Skladateľ? Tí majú hlavu kdesi inde, len nie na krku. Veď takí skladatelia ani nevedia, čo stoja potraviny. Bude mi šacovať peňaženku a ja mu budem skladať účty, či čo?
• Ale! – Andrea capla Kamilovi po rukách, – Fero je skladateľ… ale taký, čo skladá… oné… drevo a uhlie, moja. Nemusíš sa báť.
• To sa mi uľavilo. A čo ďalej? Poviete mi už niečo súvislejšie o mojom budúcom? – naširoko som sa rozkročila a tí dvaja spustili.
• Má také nezvyčajné povolanie. Ale ver, že stále dobre vynáša. Ja viem, že sa ti spočiatku môže zdať pod tvoju úroveň, ale či si to nebola ty, ktorá celý život hlásala, že každá práca je dôležitá? A že si máme vážiť aj toho, čo robí smetiara naskakovača?
• On pracuje v OLO! – vykríkla som, schytiac sa za ústa.
• Nie, to nie, – chlácholivo povedala Andrea. Uľavilo sa mi. Sťažka som si vydýchla.
• Tak potom mi je úplne jedno, čo robí, ak… ak teda slušne zarobí.
• Do práce nemá ďaleko… ušetríte na cestovnom… robotu si domov nenosí… nebude ťa ňou zaťažovať, to ti prisahám, – dušoval sa Kamil a ja som sa začala roztápať. Myšlienka na to, že si budem hovieť v malom, ale milom domčeku niekde na dedine, budem pásť kravy alebo nebodaj prasce, sa mi až tak nepriečilo, tak prečo sa nechytiť šance?
• No tak dobre, ja ho beriem, – povedala som a tí dvaja od radosti div nevyskočili z kože, – môžete mi dohodnúť s ním schôdzku?
• Už sme.
• Čo ste už?
• Čaká nás. Nie dnes, ale hneď, – vysúkala zo seba Andrea a ja som zalapala po dychu. Nasadli sme do auta a pár kilometrov za Bratislavou sme zastavili. Z domu smútku vyliezol rozgajdaný chlap s lopatou v ruke.
• To je kto? – spýtala som sa, keď sa človek, ktorý vykonával profesiu hrobára, vrhol k autu Andrey a Kamila a očičká mu behali ako splašenej zveri, keď ma zočil. Nemuseli odpovedať. Zdesenie, ktoré mi videli v očiach ich v tom zabrzdilo.
• Za pokus to ale stálo, nie? Aspoň by si to nemala ďaleko na svojej poslednej ceste, – utrúsil Kamil a ja som skolabovala. Teda, nie som si istá, či som sa prebrala, lebo ešte stále mám pocit, že som v limbe.