Pravidlá
U babičky to platilo na sto percent. Spolu sme si sadali k stolu a od neho už sa nevstávalo. Keď sme dojedli, pozbierali sme spolu riady a naskladali ich do pravého umývadla. V ľavom ich ona začala umývať a ja som schytila handru. Utierala som a ukladala. Až potom, keď bola kuchyňa uprataná, sme postavili na kávu a s ňou a voňavým koláčikom odišli na siestu do obývačky. Babička si vzala noviny, sadla do svojho kresla a vyložila nohy na taburetku, ja som si sadla vedľa. Pamätám si, ako mi to vadilo. Po skvelom jedle, s ťažkým bruchom som túžila preniesť sa do toho poloľahu hneď. Ale nie. Vždy bolo treba najprv upratať. Inak by babičke káva nechutila. Keď som to pravidlo pochopila, nikdy som neskúšala vyjednávať. A každý raz absolvovala rovnaké odriekanie pohodlia, aby potom chutilo o to viac.
Rovnako ako ona mám rada upratanú kuchyňu. Tiež rada sadám k stolu, keď je odložený neporiadok po varení a páči sa mi po obede oddychovať až po sprataní riadov. Páči sa mi kreslo otočené presne oproti sedačke a rovnám ho aj päťkrát za deň. Posteľ mám rada ustlanú, keď odchádzam ráno z domu a som schopná sa vyzuť a vrátiť od dverí, keď zazriem, že na linke ostali rozhodené papiere.
Môj muž to má inak. Riady mu nevadia, ani suché lístky opadané z kvetov na komode a prachový chuchvalec na zemi v rohu. Zato mu prekáža plný smetný kôš, priveľa masti na rezňoch a čo i len minimálne naduté viečko na jogurte. Nemá rád, keď mu niekto odpije z pohára, uprace papiere v pracovni, zanesie počítačovú plochu množstvom ikon, vytiahne náradie bez opýtania. A občas sa už len pousmeje – vidím na skrinke kliešte a odložím ich vraviac si – zabudol. On si ich pritom pred minútou pripravil, lebo s nimi ide niečo robiť.
Nekonečne veľakrát zaznie „ja som si myslela…“ a „tak sa radšej spýtaj…“ Trvá, kým sa ľudia svoje „takto to mám rád“ naučia. Prekvapenia sú vraj korením vzťahov. Ale pri pravidlách je krásne, keď koreniť treba len veľmi, veľmi výnimočne.