ĽudiaĽuďom.sk Blog

-       Dofrasa Dorotka utíš tu Fifinu, veď zobudí celý dom!!! ozval sa zo spálne otcov hlas.

Dorotka nereagovala, spala akoby ju do vody hodil. A Fifi, malý nezdarený škrečok, ktorý cez deň odfukuje v kope pilín a v noci vyhrýza jablko alebo mrkvu, či behá v koliesku mal práve svoju nočnú chvíľku.

–       Dorotka počuješ!!! hneval sa prichádzajúci hlas z vedľajšej izby.

–       Asi spí, nechaj ju, idem tam ja! okríkol ho ženský hlas.

A už bolo počuť ťapkanie bosých nôh po predsieni až do detskej izby.

–       Fifi, čo nespíš? prihovorila sa mama škrečkovi.

Ten však iba na ňu pozrel spomedzi mriežok svojimi lesklými, čiernymi gorálkami a znova sa vrátil do vŕzgajúceho kolieska, kde si dal asi sto nočných kilometrov.

–       Katka, ja to už nevydržím, daj ho prosím ťa na balkón. Hneď zajtra kúpim vazelínu a namažem ložisko kolieska.

Mama poslúchla a malá Fifi cestovala s klietkou v jej rukách na balkón.

*Noc je teplá a možno ju to tam omrzí. Alebo aspoň tým vŕzganím odplaší všetkých netopierov.*

Dúfali obaja rodičia. Ľahli si spokojne spať a odfukovali až do rána.

Na druhý deň, keď otec poobede vyzdvihol Dorotku zo škôlky, čakali mamu, kedy aj ona príde z práce, aby  mohli ísť do mesta na nákup. Čakali asi dve hodiny. Otec už bol  nervózny. Zobral teda mobil a vytáčal manželkine číslo. Ona však nedvíhala a to v ňom  dvíhalo adrenalín.

V tom zaštrngotali vo dverách kľúče.

–       Kde si toľko  bola? vyzvedal otec.

–       Počkaj len zložím tašku a nachvíľu si oddýchnem.

–       My tu na teba čakáme, že pôjdeme do mesta a ty sa posadíš na gauč akoby si išla pozerať televíziu!

–       No na to vôbec nemám chuť.

–       Mami, tak kde si bola? vyzvedala Dorotka.

–       Ale bola som v obchode…

–       Ale veď sme sa dohodli, že pôjdeme spolu kúpiť Dorotke tie sandálky?! Skočil jej do reči otec.

–       Veď môžeme ísť, ja som len bola kúpiť tieto ponožky.  povedala mama a vytiahla ich z kabelky.

–       Ponožky si nechcela kupovať a mimochodom sú teplé a príliš malé číslo nezdá sa ti? oponoval otec.

–       Mami naozaj sú pre mňa príliš malé.

–       Zlatko, to nie sú pre teba.

–       A pre koho, pre teba, alebo pre tatina?

–       Nie, nie ani pre nás nie.

–       Tak pre koho teda, pre Fifi?

–       To už vôbec nie, pre ba…

–       Pre moje bábiky?

–       Nie, tie už žiadne ponožky nepotrebujú, veď ich máš celé porozoberané a nikto netuší, ktoré nohy a ruky patria ku ktorej hlave a telu.

–       Kúpite mi v meste novú bábiku?

–       Aby dopadla ako tie ostatné, to radšej nie. zapojil sa do rozhovoru otec.

–       Tak komu si ich kúpila. vyzvedali otec z Dorotkou.

–       Keď ma nenecháte dohovoriť.  Veď som povedala pre ba…

–       Pre babku Amáliu! zas hádala Dorotka. „ Ale tá má tiež väčšiu nohu!“

–       Ja už to tuším. povedal otec.

–       Čo tušíš povedz aj mne? nástojila dcérka.

–       Asi čakáme, mám pravdu mamina? so šťastným úsmevom sa zadíval na maminu otec.

–       To ti trvalo-otecko.

–       Aj mne povedzte, robíte tajnosti akoby som nebola vaša.

–       To vieš, že si naša. pritúlili si dcérku obaja rodičia.

–       Tak načo čakáme?

–       No na bá….

–       Bábätko? Ty brďo, A to akože, kedy má prísť. Príde teraz alebo stihneme ísť kúpiť tie sandále.

–       Ty hlúpučká, až na Vianoce.

–       No tak čo okolo toľko rozprávate, tak príde. A koho to bude bábätko tety Vierky alebo uja Viktora.

–       Naše. Budeš mať súrodenca!

–       Chcela by si sestričku, alebo bračeka?

–       Naše bábo? Nechápavo podotkla Dorotka. „A bude vedieť robiť kotrmelce?“

–       A prečo kotrmelce, čo si myslíš, že je to nejaká bábika na kľúčik, alebo Baby Born.

–       Tak teda, hádam sestričku, teda nie, pobrala by moje bábiky a ostatné hračky.

–       No tie tvoje rozkúskované, mohla by ich používať ako kúsatka.

–       Nie, chcem bračeka a bude sa volať Patrik.

–       Nie Patrik, otecko nechce aby sa syn volal po ňom. Čo tak Jakub?

–       Jakubov máme v škôlke piatich a sú strašne oplašení.

–       Tak Ondrej, čo vy na to?

–       Ondriš zasoplený, smradľavý z Horného Konca. Takého sme mali v našej dedine. Vždy si chodil požičiavať od našej mami vreckovky a keď si nemal do čoho, utieral nos do rukáva. Nie, Ondreja nie.

–       Ale nám sa páči! Rozhodne povedali dievčatá. „Alebo chceš Kornéliusa?“

–       Nie, tak radšej Ondrej.

–       A keby to bola predsa len sestrička?

–       Tak sa bude volať … ako naša mamina.

–       Katka?

–       Nie, dajme iné meno. Trebárs Karolínka.

–       Kaja?

–       Nie Kaja by sme ju určite nevolali.

–       A ako, Karolínka.

–       Ja by som ju volala Kaja! rozhodne povedala Dorotka.

–       Tak radšej jej dáme iné meno, napríklad Alžbetka.

–       Áno Alžbetku, to sa mi páči.

–       Ty chceš dať meno ako mala tá žobráčka Beta z doliny.

–       Náhodou, Alžbetku máme v škôlke a tá za mňa jedáva kapustu keď máme na obed.

–       Ty neješ kapustu? To mi je novinka.

–       Nie a Betka je celá rada, lebo ona ju zas veľmi ľúbi.

–       Tak fajn bude Alžbetka ako v Perinbabe.

–       A nečakáme dvojičky mamina. vyzvedal ocino.

–       Nie otecko, až tak si sa zas nemodlil.

–       Tak nevadí budeme sa modliť, aby sa narodilo hlavne zdravé.

–       Áno, nech je hlavne zdravé. Ale aj tak radšej chcem aby to bol radšej Ondrej.

–       No dobre ty môj mudrlant. Choď dať Fifi papať a môžeme ísť do toho mesta.

–       Hej. A potom mi pripomeňte vazelínu. pripomenul tatino, „Lebo už to škrípanie nechcem počúvať ďalšiu noc.“