Prečo som sa stala overovateľkou?
Na úvod môjho príspevku by som rada vyzdvihla život ako taký. Život, ktorý mám šancu vôbec žiť, robiť ho každým dňom dokonalejší. Tiež životy okolo, ktoré môžem z blízka, či viac vzdialene pozorovať, vnímať v podobe detí, rodiny, starčekov, kolegov, priateľov, kvetov, či zvierat. Nepoviem nič nové, ak poviem, že každý osud a každá cesta je jedinečná a staré známe: „Kým si si neobul moje topánky, nemáš právo súdiť moje kroky,” naozaj platí.
Život mi ponúkol rôzne cesty, vybrala som sa vždy po tej, ktorú som považovala za najsprávnejšiu, samozrejme vypálilo to niekedy opačne, ako bolo mienené. Čo je však dôležitejšie ako samotný výsledok, je úmysel s akým sa do čohokoľvek púšťame. Mala som v detstve veľké šťastie na láskavých, pozorných, podporujúcich a veľmi vnímavých ľudí – mojich rodičov. Od nich som sa spontánnym spôsobom „naučila“ vnímať svet okolo seba a nenechať to čo vidia oči ľahostajným, pokiaľ je to v mojich silách.
Často ale hranica medzi „ochotou pomôcť“ a byť 
„naivne zneužitá“, je veľmi tenká. Preto som sa stretala aj so sklamaním, so zradou, a tiež otázkou, ktorú som sama sebe kládla, či to má zmysel. Ono, ľudia sú rôzni. Ako som spomínala tie topánky. Nie je asi možné pochopiť všetkých, ale je možné precítiť, vypočuť, objať, alebo poradiť. Moji rodičia si ma zobrali z detského domova a som si istá, že ma zachránili. Zachránili ma od absencie naozajstnej rodičovskej lásky, dobrého slova, miliónov utretých sĺz, sily pocitu dôvery, spoľahnutia sa, pohladenia, fandenia k dosiahnutiu mojich snov a cieľov.
Prečo to píšem? Celý život, od naozaj útleho detstva sa prizerám a žijem v hodnotách, ako sú vľúdnosť, všímavosť, pokora, úcta a rešpektovanie pocitov, názorov, rozhodnutí – jasné že v detstve s akým si mentorovaním dospelých. Aj dnes je mi nesmierne prirodzené, že si všimnem utrápenú babku s taškami s nákupom, ktorá nevládze už ani krok, alebo zúfalé dieťa, ktoré zjavne čosi trápi, alebo pani, ktorá nevie otvoriť nádrž auta na pumpe, aby natankovala, alebo – a teraz to s konceptom predchádzajúcich príkladov súvisieť zdanlivo nebude – dieťa bijúce do stromu papekom, partičku puberťákov, ktorí hádžu petardy z balkóna, alebo staršieho pána, ktorý nadáva na celý svet a vždy vyhrotí nejakú hádku na ulici. Viete čo všetkých týchto ľudí spája? Áno. Nedostatok pozornosti a nedostatok lásky.
Keďže často krát milé slovo, úprimný záujem a pochopenie ľuďom pomôže a ich úsmev alebo slzy dojatia sú poďakovaním, oplatí sa to. Pre ten pocit. A presne pre ten pocit som sa rozhodla aj spolupracovať s ĽudiaĽuďom.sk. Veď predsa ĽUDIA ĽUDOM. Pre mňa vcítiť sa do životných strastí iných, ktorí prežívajú ťažké obdobie, pasujú sa s chorobou, či nemajú strechu nad hlavou, alebo potrebujú čosi na zjednodušenie ich zložitých momentálnych podmienok na život, je obohacujúce. Najmä vďaka uvedomeniu si, že som zdravá, nemám v tejto chvíli naozaj žiadny vážny problém.
Všetko sú to malichernosti pokiaľ nejde o život, o zdravie, o existenčné problémy. 
Keď môžem vniknúť do hĺbky týchto problémov, zistiť ich naozajstnú vážnosť, som rada, že aj vďaka môjmu potvrdeniu dôveryhodnosti príbehu a situácie, sa môžu človeku vyzbierať peniažky a pomôcť mu. Je to zodpovednosť, pretože samozrejme sú aj takí, ktorí sa portál ĽudiaĽuďom.sk snažia zneužiť. A presne to ma v tejto mojej aktivite, ktorú robím popri svojej hlavnej práci ako dobrovoľnú činnosť, ženie v pred.
Som za pomoc, ale podloženú pravdivými skutočnosťami, ľudom, ktorí sú v núdzi, a nie svojim nezodpovedným prístupom k životu, ale skrátka tým, ktorí to mysleli vždy čestne, pokorne, dobre, len to vypálilo inak…