Príbeh o spálenom srdiečkovom kráľovstve
Tento príbeh sa stal veľmi dávno. Bolo to v krajine, ktorá dostala meno Srdiečkové kráľovstvo, žili v ňom poddaní a kráľ Dobrosrdc s kráľovnou Dobromilou. Kráľ s kráľovnou žili v nádhernom, prepychovom zámku s osemdesiatimi komnatami.
Vedľa zámku bola krásna záhrada s ovocnými stromami a zámocký dvor zdobilo trblietavé jazero.
Kráľ Dobrosrdc bol dobrý a spravodlivý a jeho poddaní sa mali dobre v tomto kráľovstve. Neexistovala v ňom nenávisť, v tomto kráľovstve všetci nažívali šťastne až kým sa niečo nestalo … a o tom vám teraz budem rozprávať. Prihodilo sa to v deň, keď mala kráľovná Dobromila priviesť na svet následníka trónu. Kráľ Dobrosrdc sa veľmi tešil.
No v druhom, susednom kráľovstve, ktoré malo meno Mrakovo sa pripravovala hrozná vec. Žil tu kráľ Bohumil, ktorý bol opakom brata Dobrosrdca. Bol veľmi zlý, v tomto kráľovstve vládla nenávisť, jeho poddaní boli nešťastní, mali sa zle v jeho kráľovstve. Zle vládol Bohumil, poddaní museli tvrdo pracovať od svitu do mrku, dával im málo pláce. Ľudia sa nesmeli ani zasmiať, ani veseliť. Dobrosrdcov starší brat Bohumil, však v sebe dusil zlosť a nenávisť k Dobromile, lebo si vybrala za muža jeho mladšieho brata a nie neho, a tak chcel spáliť celé kráľovstvo a zabiť úplne všetkých, ale musel vymyslieť plán.
Zatiaľ, čo Bohumil plánoval svoj zlomyseľný čin, Dobrosrdc a jeho poddaní čakali na príchod malého bábätka. Kráľ stál nervózne pred mohutným, prepychovým zámkom, vedľa trblietavého jazierka s komorníkom Miroslavom.
Zopár hodín ubehlo, než jedna z dvorných dám zavolala z kráľovninho okna: „ Kráľ môj máte dcéru, volá sa podľa vašej matky Angela.“
„Ó také šťastie!“ zvolal kráľ Dobrosrdc. Pritom, tak rozhodil rukami, že buchol do komorníka Miroslava a ten padol do jazierka, pri ktorom stáli. Komorník sa horko- ťažko vyštveral z jazierka.
„Pán kráľ idem sa prezliecť do suchých šiat, potom dám vystrojiť hostinu na oslavu narodenia princeznej Angely a prosím vás, keď sa dozviete nejakú radostnú správu nerozhadzujte rukami“, povedal mu komorník vytriasajúc si z nohavíc žlté rybky.
„Haha, prepáč Miroslav nechcel som ťa zhodiť….. a pozvi aj obyčajný ľud, treba im trocha oddychu od toľkej práce“ odpovedal kráľ, smejúc sa a hádzajúc rybky naspäť do jazera. Komorník sa tiež smial, ale neodpovedal, odišiel do zámku.
Kráľ išiel navštíviť svoju ženu i dcérku. Samozrejme, keď sa začala oslava bolo veselo, jedlo sa, popíjalo a tancovalo sa, pokým, Bohumil nezapálil prvý dom. Bohumil prišiel so svojím vojskom, ktoré zapálilo dom za domom, už- už sa blížili k zámku. Bohumilov škodoradostný smiech sa rozliehal po kráľovstve.
Dobrosrdc a Dobromila vyšli na kráľovský dvor, zrazu začuli Bohumilov hlas: „Dobromila zomrieš spolu s poddanými, dcérou Angelou a tvojím mužíčkom Dobrosrdcom, lebo si si zvolila za manžela môjho mladšieho brata a nie mňa! Vieš čo? Miloval som ťa, ale už ťa nenávidím, preto musíš zomrieť!“, zúrivo kričal Bohumil.
Skôr, než začali kráľ s kráľovnou prosiť o milosť, Bohumil zapálil zámok a jeho okolie. Kráľ Dobrosrdc bežal rýchlo do komnaty, kde bola uložená princezná Angela v ružovej kolíske. Oheň bol všade, šľahal mu do tváre, no nevšímal si to. Ľud , už bol mŕtvy aj komorník, aj dvorné dámy. Len dieťatko bolo nažive, pritúlil si ho k sebe a utekal von zo zámku.
Keď vyšiel von naskytol sa mu hrozný pohľad, uvidel Dobromilu s prebodnutým hrudníkom Bohumilovým mečom, bez známok života. Slzy mu tiekli prúdom, no vedel, že sa musí dostať preč z horiaceho kráľovstva. A tak s bábätkom v náručí utekal, ako len vládal. Kráľovstvo bolo na míle ďaleko, keď odpadol od únavy, smädu a hladu.
Našťastie letel nad tým miestom dobrosrdečný párik drakov. Hneď, ako zazreli nevládneho kráľa Dobrosrdca s maličkou Angelou vzali ich so sebou do ich dračieho príbytku v skale. Dobrosrdca uložili v hosťovskej chyži na kamennú posteľ i prikryli ho s prikrývkou utkanú z machu. Keď sa kráľ prebudil preľakane sa obzeral po kamennej miestnosti.
„Ja som dračica Eleonóra a toto je môj muž drak Pazúr“, prihovorila sa dračica vystrašenému kráľovi.
„A ty si kto?“, pokračovala.
„Ja som kráľ Dobrosrdc, ktorý prišiel o ženu a o všetko“, odvetil smutný kráľ.
„Neboj sa pomôžeme ti, ale teraz si oddýchni“, pripojil sa drak Pazúr.
Princezná Angela mala kamennú kolísku obloženú zeleným machom. Dračica jej zohriala mlieko keď bola hladná a dala jej jesť.
V noci, keď všetci spali letela nad dračím príbytkom dobrá ježibaba na pokazenej metle. Metlu nezvládla a preborila strechu a ocitla sa v dračej kuchyni. Bol to veľký buchot. Všetci vyskočili z postelí a utekali pozrieť do kuchyne, čo to bol za hluk. Ježibaba ich pekne pozdravila, ospravedlnila sa, že im spôsobila takú, veľkú škodu. A hneď to opravila jediným kúzlom. Potom sa ešte opýtala, či chcú splniť nejaké želanie.
„Ale môžem splniť len jedno“ dodala ježibaba.
Drak s dračicou si vymenili pohľady a jednohlasne povedali: „No my by sme si želali, aby si tuto nášmu priateľovi Dobrosrdcovi vrátila všetko o čo prišiel.“
„Viem o všetkom, čo sa stalo a vrátim mu všetko a jeho brata Bohumila potrestám!“ odpovedala a začala čarovať.
Skôr, než sa nazdali, ocitli sa všetci v znovuzrodenom kráľovstve, všetci ožili, komorník, poddaní aj kráľovná Dobromila. Kráľ bol veľmi šťastný. V celom kráľovstve znovu zavládlo šťastie! Drak Pazúr sa stal kráľovským radcom a dračica Eleonóra pomáhala kráľovnej Dobromile s výchovou malej Angely. A čo kráľov brat Bohumil? Ježibaba ho potrestala za jeho nenávisť a zlomyseľné činy a premenila ho na chladný kameň. Kde sa podelo Bohumilovo kráľovstvo? Dobrosrdc ho spojil so svojím kráľovstvom, naďalej, vládol múdro i spravodlivo. A to je koniec tomuto príbehu.