ĽudiaĽuďom.sk Blog

Lúky, lesy, polia. Hory, štíty. Zurčiace potoky, rieky, vodopády. Šuštiace lístie, lesná zver, voňavý mach. To sú obrazy prírody, ktorá je okolo nás.

Okolo seba máme veľké množstvo “zeleného bohatstva”, ktoré nám dáva energiu, potravu, kyslík, čistú vodu. Dostávame tak veľa a zadarmo.

V prírode neexistuje pojem “kvôli zisku”, ani zadarmo. To sme si vymysleli my – ľudia. Pretože na všetko, čo robíme, potrebujeme dôvod – zisk, peniaze, spoločenské uznanie. Tieto pravidlá však v prírode neplatia.

Sme súčasťou prírody, kolobehu života, nekončiacich zmien, striedania ročných období. Sme kvapkou v mori toho, čo tvorí svet – Zem. Sme bezmocní, keď sa príroda rozhnevá, bojíme sa, čo sa v takých prípadoch stane. Napriem tomu sa mnohokrát hráme na všemohúcich.

Príroda od nás nevyžaduje veľa. Stačí jej minimálna starostlivosť z našej strany. Potrebuje iba našu ohľaduplnosť a naše uvedomenie sa, aké môžu byť dôsledky našich súčasných činov v budúcnosti. Nežijeme len pre seba a pre svoje potreby. Treba žiť aj pre ostatných, pre okolie, pre ďalšie generácie.

Deti vedia, čo prírode škodí. Žiaci v Malej Ide sa sami iniciovali vyčistiť skládky v okolitých lesoch a zachrániť mokraď, ktorá je v ich oblasti najvzácnejším pokladom prírody. Urobili tak veľký kus práce nielen sami, ale sa im do akcie podarilo zapojiť aj obecné úrady. Otvorili tak priestor pre aktivitu, v ktorej sa niesol tímový duch. Práve z toho dôvodu bola ich radosť z pozitívnych výsledkov o to väčšia.

Deti sú vnímavejšie a citlivejšie, najmä v ohľade na zvieratá. Neboja sa postarať o chorého vtáčika z ulice, topiaceho sa psíka alebo o zajačikov, ktorým zomrela mama.  Svoj čas sú ochotní dať do záchrany životov týchto stvorení. Zabudnú na výhovorky, namiesto toho preberú zodpovednosť za niečo krehké a starajú sa o to s veľkou láskou.

Zvieratá sú tiež živé bytosti, ktoré vedia prejaviť vďačnosť, lásku. Aj ony majú v sebe svoj druh citu. Dokonalo o tom rozpráva Laura vo svojom príbehu. Starali sa doma o srnku, ktorej mama zomrela. Pripravili jej doma miesto na odpočinok, Laura ju kŕmila z fľašky, zohrievala jej mlieko. Keďže srnka mala aj poranenú nohu, museli jej ju ošetrovať. Prešiel rok, čo sa Laura starala o malú srnku, tá medzitým vyrástla a prišiel čas, keď ju bolo treba pustiť späť do prírody. Medzi svojich.

Srnka však na nich nezabudla. Občas k nim zavíta na návštevu, aj s mladými.

Deti a príroda sú oveľa viac prepojené, nevinné, úprimné, priame. Ukazujú nám, koľko lásky do nich vložíme, toľko sa jej nám vráti.

Príroda nám vždy vráti to, čo jej dáme.. len si musíme počkať, kým to príde..

 

Ak chcete podporiť malých hrdinov, hlasujte za ich detské činy tu.