Pýtať sa
Takmer sme sa zrazili. Kráčajúc som sa sklonila k dieťaťu zapnúť mikinu. Dvihnem hlavu a v momente sa zarazím. Rukami zastavím aj malých – aby popred nás mohol prejsť mladík s bielou paličkou. Za lakeť drží svojho spoločníka. Prejde a chytí ho za plece. Zastali sme, prestali hovoriť a deti prekvapene otáčajú hlavu smerom, ktorým odchádzajú chalani. „To je ujo, ktorý nevidí. A má tú paličku, aby sa orientoval – vidíte, ťuká ňou pred sebou a zisťuje, kde je jama alebo obrubník.“ Mladík nás ešte stále môže počuť, ale predsa musím deťom niečo povedať. Ich prvý kontakt s dospelým, ktorý je iný. „A prečo ho nechytí za ruku?“ „Lebo nevidiacemu je lepšie, keď sa drží ramena a kráča pol kroka vzadu. Lepšie tak reaguje na nerovnosti na zemi“, vravím. „A odkiaľ to vieš, mami?“ No, pýtam sa. Lebo tak ma to priatelia naučili.
Nedávajte nám načítané knihy, ale ak viete, pomôžte nám mať ich čo najviac v brailovom písme. Aktívne čítanie, nielen počúvanie, je pre nás nevidiacich dôležitejšie – dozvedela som sa kedysi v škole v Levoči. Nemusíte nás vodiť cez cestu, radšej autu naznačte, že kráčame – aj to mi povedali ľudia bez zraku. Nechaj ten vozík, netlač ma a radšej mi podrž dvere na aute – povedal mi zas kamarát vozíčkar. Nepotrebujem almužnu, ale ak sa dá, pomôž mi nájsť prácu – aj to som sa dozvedela. A od nepočujúcej známej zas viem, že nemusím prehnane vyslovovať, stačí na ňu pozerať a hovoriť pomalšie.
Myslíme si, aké skvelé je pomáhať. A tak pomáhame, snažíme sa, chceme byť poruke. Lenže bez pýtania tá pomoc nemusí byť práve to, čo iní potrebujú. Pýtajme sa. Aby mohli pomáhať naozaj.
Marie Stracenská podporuje výzvy
Detský hospic SVETIELKO POMOCI
Chceli by sme vyriešiť absenciu detského hospicu v Košickom a Prešovskom kraji. Radi by sme začali s prevádzkou prvého detského mobilného hospicu v uvedených regiónoch, pretože potreba hospicu je vysoká aj vzhľadom k tomu, že chorých detí na detskej onkológii v Košiciach stále pribúda. Tento rok boli vysoko prekročené doterajšie štatistiky novo ochorených detí na oddelení. Veľa detí bojuje s chorobou druhý alebo tretí raz, a každý ďalší návrat choroby znamená menšiu šancu vyliečiť sa. Tu je už potom potrebný hospic / hospicové služby, aby deti, ktoré boj nevyhrali, mohli dôstojne odísť v kruhu svojej rodiny v domácom prostredí.