Rada pripravujem prekvapenia

Moje vnúčatá rada niečím prekvapím. Keď žila moja najmladšia dcéra v Anglicku a neskôr v Taliansku, vždy sa deti tešili na jej príchod domov. Ale aby to nebolo také obyčajné stretnutie, nikdy sme im nepovedali presný čas príchodu. Vždy som si našla nejakú zámienku, načo musím ísť na stanicu do Púchova alebo do Ladiec, keď sme ju išli čakať. Kým boli menšie sa to dalo. No neskôr už to bolo ťažšie.

Pamätám si, že raz som im povedala, že ideme pre tetu na stanicu, tak boli sklamané, že to už nieje ono. „ Babka, prečo si nám to vyzradila? Povedz, že si len ideš niečo zistiť na stanicu!“ A tak som si vymýšľala ďalej.

Raz mala prílet do Bratislavy v neskorých hodinách, keď už nemala žiadny spoj, tak sme so sestrou aj s deťmi išli pre ňu na letisko. Ale oficiálne sme akože išli na nákupy do Ikey. Do Ikey sme skutočne aj išli, trochu sa „pomotali“. Keď lietadlo pristálo, išli sme akože domov. Vonku tma, k tomu pokročilá nočná hodina, veľmi okolie nesledovali. Zbadali sa až na letisku. To bolo výskotu v aute!

Dcéra Monika mala naplánované na jar sa vrátiť definitívne domov, o čom vedeli aj deti. No plány sa zmenili a dátum plánovaného návratu sa posunul na 17.12., no deťom sme to nepovedali. Ale  raz sa syn preriekol, že už na Vianoce bude doma. Nič sa robiť nedalo, len sme zatajili presný dátum príchodu. Boli v tom, že okolo 20.12. Došla v 17. v noci, ony už spali. A ráno ich prišiel zobudiť – kto iný, ako teta Monika? Jurko sa posadil a vzápätí si kľudne ľahol. O chvíľu si pretrel oči a s krikom ju privítal. V ten prvý moment si myslel, že sa mu sníva.

No nie vždy majú moje prekvapenia taký efekt, ako by som predpokladala.

Asi 2 týždne pred Vianocami som dostala od Dobrého anjela vianočný pobyt pre mňa aj obidve deti do hotela na Popradskom plese. Úplne zadarmo. Ale som im to hneď nepovedala, chcela som, až keď bude doma Monika a prítomný aj syn, aby boli svedkami tej radosti. No čo čert nechcel, v prítomnosti Jurka som sa pochválila známej, že ideme na sviatky na 5 dní do Tatier. Isteže sa potešil. Sľúbil, že to Emke nevyzradí. A sľub dodržal. Aj sa tešil. Ale nie dlho. On si totiž neuvedomil, že keď som povedala „cez sviatky“, že to je aj štedrý večer. Jednoducho mu to nedošlo.

V ten deň som s ním bola v obchode a videl kaprov. „Babka, kúpme si jedného na Vianoce.“ A ja na to, že načo, že aj tak na štedrý deň doma nebudeme. Že či zabudol, že ideme do Tatier. A on, 11- ročný chalan sa rozplakal. Že na štedrý deň má byť rodina spolu, že sa veľmi tešil, že bude s nami konečne aj teta Monika a že bez uja a tety to nebudú Vianoce… A aké to budú Vianoce bez stromčeka. Nepomohlo ani to, že v jedálni bude spoločný stromček. To nieje ono. Stromček má byť len pre nás. Bolo mi ho ľúto. Potom mu syn povedal, že u nás nebude sneh a tam áno, tak to trochu zabralo. Takže prekvapenie s dovolenkou nevyšlo. Ale, samozrejme, mala som nachystané aj ďalšie prekvapko. Kúpila som tesne pred sviatkami vo výpredaji malý stromček za 2€, zobrala zopár ozdôb a spravili sme si stromček aj na izbe. Samozrejme, že nevedeli o ňom, až keď sme ho išli zdobiť. A zobrala som aj darček – rifle a legíny. S tým, že to je všetko, viac nebude, lebo na to nemáme. Ich želaním boli dotykové telefóny, lebo „všetci v triede majú len oni nie“. Aj sme im ich spoločne so synom a dcérou kúpili, ktoré ich čakali pod stromčekom doma. Vedela som aj to, že sestra má pre nich autá a „nepravú“ monsterku.

V hoteli pod stromček dostali od Dobrého anjela čiapku, ponožky a nejaké samolepky /mimochodom, tým sa potešili najviac/. Zas len oblečenie. Žiadne hračky, žiadny telefón. Bolo na nich vidieť sklamanie. Veľmi mi ich bolo ľúto. Tak som ich utešovala, že cestou domov sa zastavíme u babky Zuzky /moja sestra/, že či aj tam niečo nebude. A Jurko: No, jasné! Tu sme dostali rifle, legíny a ponožky a u babky Zuzky dostaneme tielko a slipy a už sme oblečení. Tak som ich nechala v tom. S pripomienkou, že oni sú už veľkí na hračky, nemáme peniaze na zbytočnosti. Aj sa s tým zmierili. Keď oni „uhádli“, že bude tielko a slipy, nechala som ich v tom. Cestou vo vlaku si z tielka robili už srandu, neviem, čo si nezainteresovaní spolucestujúci mysleli. Ale to je jedno.

Čo nasledovalo po príchode domov, si môžete domyslieť.

No a radosti bolo aj u babky Zuzky, kam si pôvodne išli pre tielko a slipy…

Takže nakoniec prekvapenie bolo, ale, verte mi, viac som sa na návrat domov možno tešila ja ako oni. Ten čas od štedrého dňa do 26. bol veľmi dlhý, keď som videla, aké sú deti z Vianoc sklamané.


Emiliána Beňová podporuje výzvy

Image 96

Prosím, pomôžte inv. dôchodkyni s malými vnúčatami vyriešiť pretekajúcu žumpu do pivnice

Prosím dobrých ľudí o finančnú pomoc na zakúpenie septiku, obsah žumpy preteká do pivnice a kotolne. V obci nieje kanalizácia. Ak by zostali peniažky, použila by som ich na kúpu novej postele.

Podporiť výzvu

Image 1

Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH

Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.

Podporiť výzvu

Image 68

Spoločnými silami dokážeme veľké veci

Ahojte, voláme sa Sárka a Ondrejko, sme 5,5 ročné usmievavé dvojičky a obaja by sme chceli byť, ako zdravé deti. Žiaľ ručičky a nožičky nás nechcú počúvať....

Podporiť výzvu

Image 20

Pomoc pre Tomáška a jeho rodinu

Pomôžte nám prosím, aby sme zvládli náročnú situáciu pri Tomáškovom zdravotnom stave....

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu