ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Pokladničku natiahnite kľúčikom, ktorý je na jednej zo strán. Mincu položte pred psíka. Ten vylezie z búdy a mincu vtiahne dovnútra,“ húževnato mi vysvetľuje predavačka, akoby to bola prvá hračka, ktorú tento mesiac predala. Civím na ňu s úžasom, a aj keď som do hračkárstva nevstupovala s úmyslom nakúpiť, o chvíľu si svoju keramickú Ajku vediem Trojičným námestím.

Dnes mám toho ešte veľa. Musím dokončiť výkazy, ktoré som doposiaľ prekladala z jednej strany na druhú, len aby som oddialila tie nezmyselné výpočty, ktoré bolo potrebné vypísať, a ktoré nikto nikdy nečítal. A aby som na konci, keď si od vyčerpania a únavy budem pretierať pot z čela, pochopila, že súčasná životná úroveň nášho obyvateľstva je reálne a aj merateľne pod psa. Dokonca mám pocit, že sa to netýka len tých výkazov, ale aj môjho života. Je poprepletaný útrapami, slzami a bolesťou, netolerujú sa v ňom slabosti, zlyhania a ani malé prehrešky.

Život sa mi ukázal v celej svojej podobe, pohladil ma, keď som bola slabá a potrebovala som povzbudiť, kopol ma, keď som sa správala povýšenecky.

Kráčam po ulici a míňam zhluk mladých ľudí bojujúcich za vybudovanie psích útulkov. Jedno dievča drží v rukách bielu orámovanú škatuľu s nápisom „Ďakujeme“.

Možno pre tie moje úvahy o bolestiach vhadzujem do škatule svoju poslednú desaťcentovku, lebo aj to sa počíta. „Kiežby ste mali šťastie a mohli vždy dávať lásku a svoj čas a nachádzať vnímavé ucho a povzbudenie,“ pomyslím si, keď sa z obedňajšej prestávky vraciam späť do svojej kancelárie.

A v tom si spomeniem na svoju Ajku, ktorá tak ako ja, čaká len na svoju príležitosť – reparát života. Narýchlo ju vykladám z tašky, staviam na pracovný stôl stojaci uprostred tmavej miestnosti, pokladám pred ňu mincu. Vylieza z búdy, bezprostredne potom ju vťahuje dovnútra, a aj keď je len keramická a nerozpráva, zreteľne počujem ako mi ďakuje za všimné a nádej.

Náš spoločný reparát sa práve začína…