ĽudiaĽuďom.sk Blog

Kedysi, pred pár rokmi, som sa vyrovnávala s tým, že už zdravá pravdepodobne nikdy nebudem. Že už nikdy nič nebude ako predtým. Že barly, vozík, či iné zdravotné pomôcky zostanú mojou súčasťou. Že mám hendikep.

Okrem iného som zašla na Mestský úrad so žiadosťou o ZŤP parkovacie miesto v ruke. Z dôvodu nemožnosti a neschopnosti prejsť veľa krokov. Vyhoveli mi. „Len“ som si zaplatila za značku tomu príslušnú (s ikonou vozičkára) a vodorovné značenie. Lebo tak to kázalo vtedajšie VZN-ko (všeobecne záväzné nariadenie mesta). Odvtedy som bola „označkovaná“. Verejne.

Poskytla som príležitosť. Mnohým. Na to, aby vo mne potupili to, čo potupené už bolo. Lebo neraz som musela riešiť problémy súvisiace s tým, že na mojom miestne niekto iný neoprávnene parkuje. Len tak. Z rozmaru. Len tak, lebo sa im nechcelo chodiť veľa pešo. Len tak, aby vonku nemrzli viac, než boli schopní uniesť. Len tak, aby nemuseli vyťahovať dáždnik, keď pršalo. Len tak… Som si to miesto nevybavovala. Len som musela. Aj keď som najviac zo všetkého túžila chodiť veľa pešo. Aj keď mi nevadilo v zime vonku mrznúť. Aj keď najmenším problémom bolo vytiahnuť dáždnik z auta, ak pršalo. No ťažké bolo vysvetliť nevysvetliteľné. Ťažko bolo argumentovať niekomu, kto nepotreboval počúvať. A ťažké bolo pochopiť, že niekto závidí, že parkujete o pár metrov bližšie k domu než ostatní.

Darovala som im. To parkovacie miesto. Ale s podmienkou, nech si zoberú aj všetky moje choroby. Lebo jednoduché je zobrať si iba výhody. No stále som bola schovaná.

O pár rokov neskôr som zriadila Tréningové centrum pre hendikepovaných Prístav. Aby ľudia ako ja – s telesným hendikepom – mohli pracovať, realizovať sa. Aby nadobudli pocit, ktorý stratili, keď ich označkovali. Keď začali žiť „druhý“ život. S nálepkou hendikepovaní.

Chodíme medzi ľudí. Pomáhame sebe i druhým. Zapájame sa do projektov, vďaka ktorým robíme život znesiteľnejším. Zvyšujeme kvalitu života. Rodičom s postihnutými deťmi. Osobám v sociálnej a hmotnej núdzi. Učiteľom pracujúcim s integrovanými deťmi. Seniorom, či deťom v krízových strediskách. Iným organizáciám i mnohým jednotlivcom. Všetkým, ktorí o to stoja. A ktorí to potrebujú. Neschovaní. Presne takí sme. Lenže všetko má dve strany.

Stáva sa, že sa obraciame na vás, lebo si nedokážeme zakúpiť fľašu na výrobu šľahačky. Alebo nám chýba skriňa. Lebo musíme vymeniť vešiak, ktorý sa zlomil. Alebo zakúpiť ďalšie poháre, pretože tie súčasné sa porozbíjali. Alebo…

Nájde sa niekto, komu nie sme ľahostajní. Kto nám podá pomocnú ruku, keď padáme. Kto nám pošle na svoje náklady orechy, aby sme pre vás mohli upiecť tie najlepšie orechové rožky či muffiny. Kto nám pošle látky, aby sme pre vás vyrobili tie najkrajšie ozdoby. Kto v kaviarni okrem toho, že zaplatí svoj účet nechá na stole o 15 eur viac so slovami, že to nie je charita, ale zaslúžená odmena a podpora toho, čo pre druhých robíme. Za to, že to robíme dobre. S láskou. Úctou. Pokorou.

Občas nás navštívia známe osobnosti. Politici a poslanci. Populárni ľudia. Umelci. Celebrity. Fotia nás. Robia s nami rozhovory. Kladú nám otázky, na ktoré sa neraz ostýchame odpovedať.

A potom započujete, dozviete sa… Ste svedkom toho, ako vám iní – tí, čo sa neostýchajú – podkopávajú nohy. Strhávajú vám letáky vo výťahu, na otázku „ako sa ide do Prístavu“ odpovedajú ironizujúcim tónom, že nie sú informátori. Kážu vám, aby ste zneužili systém, kým sa dá, lebo keď nastane zmena zákona, už to nebude možné. Aby ste… Zaskočení a v nemom úžase pozerali do tváre a očí človeka, ktorému prekáža, že médiá navštevujú len vašu chránenú dielňu a nie tú ich.

„Schovaní – neschovaní, idem!“ Útočiť. Lebo výhody sa ľahko berú. Lebo závisť asi nemá hranice. Lebo sa to teraz “nosí”. Lebo… No ja sa radšej hrám „Človeče, nehnevaj sa“. Lebo som preto aj niečo urobila.