ĽudiaĽuďom.sk Blog

Asi nikdy sa nevyrovnám so smrťou milovaného človeka. Viem, nielen ja… Aj ktokoľvek iný. Odvtedy ako umrela, tento rok uplynie 6 rokov. Ale bola taká mladá. Mala len 45 rokov.

Bola mi všetkým, bola mi viac ako… nuž, bola mi viac ako mama. Dala mi to, čo ona nie. Dala mi lásku bez toho, aby mi ju vykričala, dala mi pekné slovo, nevolala ma inak ako Ingridka. Vlastne, keď som ju nahnevala, vedela mi povedať ,,Ina!,, :-). A dala mi ešte viac. Dala mi jej syna, moju lásku. Dala mi ho bez výhrad, prijala ma ako svoju. Nikdy som sa necítila pri nej ako nevesta. Cítila som sa ako dcéra.

Veľmi, veľmi zle som znášala jej smrť. Až tak, že sa to odzrkadlilo na mojom zdraví. Vtedy prišiel čas začať inak, odznova. Ale nie o tom chcem hovoriť.

Raz sa mi prisnil sen. Bol iný ako tie ostatné. Nebola to nočná mora  v pravom zmysle slova. Nebol to sen o veciach, ktorých som sa bála, nebol to sen o nezaplatených účtoch, či pavúkoch, pred ktorými sa mi nedalo ujsť, nebol to sen o smrti, ktorá mi zas niekoho vzala. No bol to veľmi skutočný, živý sen.

Sedeli sme v obývačke, na starej sedačke. Na tej starej, ktorú som ešte kým maminka žila, vymenila za novšiu. Bol na nej béžový prehoz. A pozerali sme reláciu, niečo ako Silvestra. Hrali tam staré pesničky… Od Duchoňa, také repeťácke… Také, aké mala rada. Tancovala. Tancovala, krútila sa v modrom župane s bielymi pásmi pred telkou, občas mi zavadzala… Ja som sa usmievala. Pretože bola spontánna tak, ako vždy. Nezáležalo jej na tom, či ju niekto vidí, či sa niekto čuduje, alebo nie.  A spievala si. Tak, ako zvykla vždy v nedeľu, keď sa na sporáku varila a voňala slepačia polievočka- taká dobrá, akú vedela variť len ona. V tom ma zavolala zatancovať si s ňou. Nechcela som ísť, nevedela som byť taká spontánna, akou bola ona.
“Nie maminka, nejdem…”
Ťahala ma za ruku. “Póóóď!”
Smiala som sa a krútila hlavou. Vytiahla ma a tancovali sme, myslím niečo, ako valčík. Bola taká šťastná. Smiala sa…, spievala…, tancovala…, krútila sa so mnou…  A ja neuvoľnená, som sa obzerala, kto vojde do obývačky a uvidí nás, ako tu trsáme na repeťácke pesničky.
Otočím sa a vo dverách stál otec – svokor. Prišiel potichu tak, ako vždy. Vstúpil do obývačky, no ja som už v tej chvíli sedela. Usmiata mu hovorím:
“Zase tancuje…”
Začudovane sa na mňa pozrel. “Kto?”
“No maminka.”
Pozrel sa na mňa takým zvláštnym pohľadom, akože mi šibe… Na maminku ani nepozrel a sadol si k televízoru. Bol mi otočený chrbtom.
Dívala som sa a nerozumela som tomu, o čo mu ide. Maminka tam stále bola, bola taká skutočná a on ju nevidí??? Sedí tam, ani brvou nepohne, nepozrie sa na ňu, no neregistruje už ani mňa.
“Otec, vy ju nevidíte?” Ticho… žiadna reakcia. ,,Otec!”
To už som sa začala akoby cítiť niekým, kto nie je v obývačke a kto nie je videný ostatnými. “Otec! Vidíte ma? Otec!” Počula som samú seba, pričom to znelo ako ozvena, ktorá postupne tíchne.  Pred očami mi mizol obraz, ktorý som za jej života tak často videla – tancujúca maminka a svokor, ktorý sedel pred televízorom… Ticho…
“Prišla som si s tebou naposledy zatancovať,” jej tvár bola tak blízko mojej. Jej slová zneli veľmi zreteľne, jasne a nahlas. Asi sekundový obraz.

Otvorila som oči, dívala som sa po izbe. Nevedela som, kde som, čo som, ani aký je čas, nevedela som, či to bola skutočnosť. Nevedela som, či maminka žije, alebo nie. Srdce mi bilo ako zvon, mala som pocit, že priam nebezpečne, žalúdok som mala ako vo zveráku. Ťažko, veľmi ťažko sa mi dýchalo. Až kým som sa nekontrolovateľne nerozplakala. Sama, v posteli… Trvalo mi dosť dlho, kým som sa zorientovala a zavolala aspoň môjmu manželovi a vyrozprávala mu, čo sa stalo. Cez plač, ktorý som nevedela utíšiť. Snažila som sa aspoň z hlboka dýchať a vedome sa upokojiť… Tak veľmi ma to mrzí. Mrzí ma to, že som si s ňou nezatancovala bez reptania, že ma musela volať. Mrzí ma, že sme netancovali dlhšie. Bolí ma, že si už s ňou nikdy, ale nikdy nezatancujem. Bolí ma, že sen trval tak krátko. No najviac zo všetkého ma mrzí a bolí, že nie je tu medzi nami.

Dodnes mám z toho sna zvláštny pocit. Mám pocit, že vtedy bola za mnou. Že sme spolu ozaj tancovali na repeťácke piesne. Naposledy. Bola taká šťastná….