Sestričky princezničky
Bolo jedno kráľovstvo v ktorom žili, tak ako v každom kráľovstve, poddaní, sluhovia, pážatá, rytieri a samozrejme kráľovná a kráľ.
Kráľ rád a často poľoval. No aj les mal svojho pána, ktorému sa to veľmi nepáčilo.
Jedného dňa sa kráľovnej narodili tri princezné. Trojičky boli na vlas rovnaké. Teda, akurát na tie vlasy rozdielne. Pretože jediné, čím sa líšili, boli ich vlasy. Jedna bola čiernovláska, druhá zlatovlasá a tretia ryšavá.
Kráľ na počesť sestričiek princezničiek usporiadal veľkú hostinu. Pozval susedných kráľov a veľa, preveľa hostí. Deň pred hostinou sa celá kráľovská družina vydala na poľovačku. V zápale kráľ a poľujúci hostia pobili také množstvo zveriny, že by to stačilo aj na desať hostín.
A to už lesnému pánovi došla trpezlivosť.
V podvečer ďalšieho dňa sa stoly prehýbali pod všelijakými dobrotami, hudba hrala, hostia jedli a tancovali. Odrazu sa zdvihol silný vietor, okná len tak drnčali, dvere sa rozleteli a do sály vstúpil pán lesa.
„Kráľ,“ zahrmel jeho hlas. Hudba stíchla a hostia od strachu znehybneli.
„Ublížil si mojím poddaným. Bol si nenásytný. Ak ešte raz vstúpiš do môjho lesa, s úmyslom zabíjať lesné zvieratká , tak sa vrátim a tvoje princezné si vezmem so sebou.“
Kráľ aj kráľovná sa veľmi preľakli.
„Sľubujem, že do tvojho lesa už nikdy nevstúpim so zlým úmyslom,“ zaprisahal sa kráľ.
Ako roky ubiehali, sestričky princezničky rástli ako z vody. Bol si podobné ako vajce vajcu, až na ich vlasy.
Prešlo desať rokov a kráľ už úplne zabudol na svoj sľub.
„Kráľovná moja, rozhodol som sa, že pripravíme veľkú narodeninovú oslavu pre naše princezničky,“ oznámil kráľ.
„To je dobrý nápad,“ súhlasila kráľovná.
„No pred tým musíme usporiadať poľovačku, aby sme mali z čoho tú hostinu urobiť.“
„Kráľ môj,“ preľakla sa kráľovná. „Už si zabudol na sľub, ktorý si dal pánovi lesa?“
„No, pravdu povediac áno. Ale myslím si, že už aj pán lesa dávno zabudol.“
Darmo ho kráľovná prosila, kráľ bol veľmi tvrdohlavý a nerád menil svoje rozhodnutia.
A tak sa po desiatich rokoch znovu zišli hostia na veľkú oslavu sestričiek princezničiek.
A páni sa už tešili na poľovačku.
Ráno boli všetci pripravení na nádvorí zámku a pobrali sa do lesa. Kráľ doň vstúpil prvý. Nič sa nestalo. Usmial sa a pokračoval. Zrazu zbadal medzi stromami srnu. Vytiahol kušu, založil šíp, zacielil a vystrelil.
Vzápätí ako sa tak stalo, sa sestričky princezničky, hrajúce sa pri jazierku v zámockom parku, premenili. Zlatovláska na zlatú rybku, ktorá čľupla do jazierka a odplávala.
Čiernovláska na čiernu kačku, ktorá roztiahla krídla a odletela smerom k oblohe.
Červenovláska na ohnivočervenú líšku, ktorá zmizla niekde v hlbokom lese.
Večer sa poľovníci spokojní vracali domov s množstvom zveriny.
Keď prišli do zámku, kráľ zoskočil z koňa a utekal pozdraviť sestričky princezničky. No v ich izbičke našiel iba plačúcu kráľovnú.
„Čo sa stalo?“ opýtal sa kráľ.
„Naše princezničky niekam zmizli,“ odpovedala vzlykajúca kráľovná. „Prehľadali sme už každý kút, ale niet po nich ani stopy.”
Kráľ zosmutnel, zamyslel sa a po chvíľke povedal:
„Okamžite sa vydám nájsť pána lesa a…“
„Kráľ môj,“ prerušila ho kráľovná. “Ty nemôžeš ísť, pán lesa je na teba nahnevaný, nevypočul by ťa. Pôjdem ja.“
Kráľ tentoraz neodporoval, lebo vedel, že je to najlepší nápad.
„Dobre, ale musí ísť s tebou moja stráž.“
„Nie kráľ, ak chcem pána lesa obmäkčiť, musím isť pokorne sama.“
Kráľ nebol spokojný, ale už nič nenamietal. Na druhý deň sa kráľovná vydala vyhľadať pána lesa. S kráľom sa lúčili so slzami v očiach, ale obaja dobre vedeli, že inej cesty niet. Ešte raz sa otočila, zamávala kráľovi a rozhodne vstúpila do lesa. Blúdila lesom prvý deň, druhý deň. Na tretí deň prišla k riečke.
„Čo si teraz počnem, ako prejdem na druhú stranu, keď tu nie je žiadny mostík. Riečka je hlboká, prebrodiť sa nedá,“ zúfala si kráľovná. Keď sa tu zrazu z riečky vynorila rybka. Bola celá žltá a uprene sa dívala na kráľovnú. Potom odplávala a vzápätí sa vrátila.
-Takúto čudnú rybku som nikdy nevidela,- pomyslela si kráľovná.- Akoby ma niekam volala.
Rybka odplávala do stredu riečky a znova sa pozrela na kráľovnú. Potom začala plávať po prúde. Keď videla, že kráľovná ju nenasleduje, znovu sa vrátila.
„Tak dobre, aj tak neviem kadiaľ mám ísť,“ povzdychla si kráľovná a nasledovala rybku.
Po čase ju rybka doviedla k mostíku, ešte raz sa na kráľovnú pozrela a ponorila sa do vĺn.
„Ďakujem ti rybka!“ zakričala za ňou kráľovná.
-A teraz kadiaľ ďalej- zamyslela sa kráľovná, keď prešla po mostíku na druhý breh- vľavo či vpravo?
„Kač, kač,“ ozvalo sa jej zrazu nad hlavou.
Kráľovná uprela oči k oblohe. Priamo nad ňou krúžila čierna kačka.
„Že by mi aj ona chcela ukázať cestu?“ povedala si kráľovná a nasledovala kačku.
Kačka letela ponad polia, lúky až za doletela až k lesu.
„Kač, kač,“ trikrát zakrúžila nad kráľovnou a potom odletela.
„Ďakujem ti kačička!“ zakričala za ňou kráľovná.
Sadla si na okraj lesa, že si trošku oddýchne, keď v tom z lesa vybehla ohnivočervená líška a zastala rovno pred kráľovnou.
„Aj ty my chceš pomôcť?“ opýtala sa kráľovná líšky.
Líška sa obrátila a rozbehla sa do lesa. Kráľovná sa zodvihla zo zeme a ponáhľala sa za ňou. Po dlhej chvíli došli na lúku uprostred lesa. Líška kývla hlavou do stredu lúky a odbehla. Kráľovná sa nestihla ani poďakovať.
Pozrela sa smerom, kde jej ukázala líška. V strede lúky sedel na veľkom pni pán lesa.
„Poď bližšie kráľovná,“ pokynul jej pán lesa. “Obdivujem tvoju odvahu a aj múdrosť, že si prišla sama bez kráľa.“
Kráľovná si pokľakla a povedala;
„To nie odvaha či múdrosť, ale materinská láska ma sem priviedla.“
„Pravdu máš kráľovná, ani netušíš akú. Vrátim ti tvoje dcéry, ale len preto, že si taká milujúca matka. Odpúšťam tvojmu kráľovi aj po druhý, ale posledný krát. No nebude to také jednoduché. Ak uhádneš tri hádanky, prezradím ti, ako môžeš svoje dcérky vyslobodiť. Prvá hádanka znie;
S vlnkami sa rada hráva.
Ústa otvára, no nerozpráva.
Ani hláska nevydá.
Čo je to?
Kráľovná sa zamyslela a spomenula si na zlatú rybku, ktorá ju priviedla k mostíku.
„ Je to ryba,“ odpovedala.
„Správne,“ prikývol pán lesa “Druhá hádanka znie;“
Vo vzduchu je ako doma.
Vo vode sa rada čľapká.
Rastlinky aj rybky papká.
Čo je to?
Kráľovná si spomenula na čiernu kačičku.
„Je to kačka,“
„Znovu správne. A posledná hádanka znie;“
Krížom krážom lesom behá.
Ryšavá je, aj trošku biela.
Na svoj kožuch pyšná je.
Čo je to?
„Je to líška,“ bez váhania odpovedala kráľovná.
„Rybka, kačka, líška. Ak nájdeš tie tri, musia ti uveriť, že sú sestry,“ povedal pán lesa a zmizol.
Kráľovná sa vydala naspäť k rieke.
„Ako nájdem tú pravú medzi toľkými rybkami,“ posmutnela kráľovná. No z riečky sa vynorila žltá rybka.
„Rybka, rybička kde sú tvoje sestričky. Ja som tvoja mamička,“ prihovorila sa kráľovná k rybke. No rybka len nemo pozerala na kráľovnú.
Tu sa zrazu z oblohy zniesla čierna kačka a chňapla po rybke.
„Nie! “ skríkla kráľovná.“Kačička, kačička pusť rybičku. Rybička je tvoja sestrička.“
„Ako môže byť rybička moja sestrička keď ja som kačička? A kto je potom naša mamička?“ ozvala sa kačka ľudským hlasom.
„Ja som vaša mamička,“ povedala kráľovná.
Z lesa vybehla líška a chňapla po kačke.
„Nie!“ skríkla kráľovná. “Líštička, líštička pusť kačičku, kačička je tvoja sestrička.“
„Ako môže byť kačička moja sestrička, keď ja som líštička? A kto je naša mamička?
„Ja som vaša mamička,“ povedala kráľovná a vtedy sa rybička, kačička a líška pozreli na seba a premenili sa naspäť na princezné.
Kráľovná sa rozbehla k sestričkám princezničkám, aby si ich vystískala. Aj si od radosti poplakali.
„Je čas pobrať sa domov, čaká nás ešte dlhá cesta,“ povedala kráľovná svojím dcérkam.
A tak šli a šli až kým nedošli do zámku, kde na nich už netrpezlivo čakal otec kráľ.
Všetci sa spoločne radovali a kráľ odvtedy svoj sľub poctivo dodržiaval.
Marián Dyno Burič