Sila silu násobí
„Chápem, že to bolo pre vás to najťažšie vo vašom živote. Smrť dusením je tým najhorším pocitom, ktorý človek môže zažiť,“ povedal mi krátko po mojom vyhranom boji lekár.
„Nezomriem, povedala mi to sestrička.“ Toto som si celý ten čas, keď som sa nevedela nadýchnuť a nedokázala ani vydýchnuť, v duchu opakovala. Ako modlu. Moju modlu. Hlúpu modlu. Lebo nikto nemohol vedieť, ako to skutočne skončí. Či sa ešte nadýchnem. A kedy.
Dnes viem, že práve táto veta mi pomohla všetko prekonať. Veta, ktorej som sa chytila a už nepustila. A zdravotnej sestričky. Lebo som ešte nechcela zomrieť. Lebo som ešte chcela žiť.
Nebudem teraz opisovať, čo bolo, prečo bolo a ako bolo. Napokon, po knižke NA DOBU URČITÚ, píšem ďalšiu knihu. A ak sa raz dostane na pulty kníhkupectiev, tak vám veci dajú zmysel, všetko do seba zapadne.
Jedno je však isté. Veľa si pamätám, dlho som bola pri vedomí. To, čo som zažila, už nikdy nechcem zažiť. Lebo si pamätám detaily, aj keď by som ich chcela navždy vymazať. Alebo aspoň upratať. V mojej hlave.
Mám úžasnú rodinu. Priateľov. Kamarátky. Kamarátov. Príbuzných. Susedov. Známych. A známych známych. Všetci pri mne stáli. Veľa ľudí sa za mňa modlilo. Mnohí mi písali, aj keď ja som to čítala až o dva týždne neskôr. Niektorí mi volali, len som im v tom čase nemohla zodvihnúť telefón. Na „displeji“ som ich mená však videla celkom zreteľne.
V myšlienkach som bola s ľuďmi v Centre. V Tréningovom centre pre hendikepovaných v podobe Chránenej kaviarne s knižnicou Prístav. Lebo sme robili kurz pečenia a zdobenia tort. Lebo som sa tešila na pani Mišku Hybskú, na to ako ma naučí robiť postavičky z poťahovej hmoty, lebo som chcela zdobiť tortu pre Denisku Ogino, ktorá deň potom mala v našej dielničke literárnu besedu a stretnutie so svojimi čitateľmi. Napokon, všetko dopadlo skvelo, čo mi telefonicky, pár minút pred mojím zatiaľ najťažším bojom, telefonicky oznamovala aj samotná spisovateľka.
Valentín – neValentín, pre mňa ďalšie narodenie. Nepoviem, že som sa druhýkrát narodila, lebo to bolo už dávno predtým. No poviem len, vymodleným.
Lebo mnohí z vás tak učinili za moje uzdravenie. Mysleli na mňa. Stáli pri mne. Niektorí aj osobne držali za ruku. A viem, že toto všetko mi pomohlo a pomáha. A nemusím ani veriť na zázraky či anjelov. Aj v súčasnosti ma ktosi vďaka vám lieči na diaľku. A ja verím, že sila silu násobí. Lebo som ešte tu. Aj keď som už nemusela.
A potom bola odvysielaná Família. Mnohí ste reagovali. Aj tí, ktorých osobne nepoznám. Ďakovali ste, modlili sa, hľadali u mňa pomoc. Aj to sa dostávalo ku mne postupne.
A ja viem, že všetko vám postupne aj vrátim.
Lebo sila silu násobí.
Marci V.K. podporuje výzvy
Tréningové centrum pre hendikepovaných
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.