ĽudiaĽuďom.sk Blog

Teodora a Alfonz sa chystali na oslavu svojej smaragdovej svadby. To, že spolu vydržia ruka v ruke päťdesiatpäť rokov, nezišlo ani im dvom na um. Spoznali sa vo fabrike, kde Alfonz pracoval na smeny ako žeriavnik, kým Teodora sedela za stolom v kancelárii a zaznamenávala personálne zmeny. Keď vošiel vtedy mladý muž do dverí, ani sa na neho nepozrela. Ale keď ju oslovil, takmer spadla zo stoličky, počujúc jeho barytón.

– Vy ste si zmýlili povolanie, – smiala sa vtedy, – mali by ste hlásiť správy o počasí.

– Ja? Ale veď by som sa nezmestil do televíznej obrazovky, – zakontroval Alfonz Teodore. Nezostala mu nič dlžná.

– Myslela som rozhlasové správy, – zachichúňala sa. Televízia v tom čase, kedy sa stretli po prvý raz, vysielala len krátko. Zato oni dvaja sa dlho na seba zadívali a hľadeli si jeden druhému do očí viac ako päť desiatok rokov. Na to treba guráž, šťastie a riadnu dávku tolerancie, hovorievali tým, ktorí sa rozvádzali pri prvom zatrasení.

– Tea, čo si mám obliecť? – spýtal sa Alfonz ženy, stojac za dverami kúpeľne. Neodpovedala mu. Nepočula ho. Zaklopal na dvere. Žiadna odpoveď. Zabúchal päsťou.

– Čo je? Čo chceš? – zakričala cez hukot sprchy.

– Pýtam sa, kde mám oblečenie?

Hukot sprchy ustal.

– Bože dobrý, ty sa bezo mňa ani…

– Ale čoby nie. Ráno som bol dvakrát. Mám nervy z tej oslavy. Načo si to celé vymyslela? Mohli sme mať pokoj.

Dvere kúpeľne sa otvorili a omotaná osuškou vyšla vetchá starenka, Teodora, ktorá mala stále rovnako krásne čokoládové oči. Alfonz jej potiahol osušku a keď sa jej zošmykla, zachichotal sa.

– Ty starý somár, – rýchlo si ju pritiahla a štuchla ho do pleca, – tam choď, do spálne.

– Ale veď ma nemusíš zvádzať. Myslíš, že by sme ešte čosi stihli, kým prídu mladí?

– Starigáň, – Teodora sa znovu naoko nahnevala. Vedela, že Alfonz už len špásuje, – v spálni na posteli máš všetko nachystané. Ponožky, košeľu, kravatu, aj oblek.

– Tento? – spýtal sa, keď zastal pred posteľou, – Veď ten si povedala, že ho mám do truhly.

– A čo ty vieš? Nepoznáš dňa, ani hodiny, – Teodora sa uškrnula a Alfonz zodvihol ukazovák ako jeho pravnuk, keď naznačoval, že pradedo zabodoval.

– A vypni rádio, Tea, stačí, že budeš ty drkotať. Od rána sa ti huba nezastaví, – zašomral Alfonz, keď už bola Teodora vo dverách. Ani v päte nemal, že by ženu svojou poznámkou urazil. Teodora sa zhlboka nadýchla a zlostne buchla muža do pleca.

– Nerozprávam sa s tebou! Máme tichú domácnosť! Ja nie som žiadne rádio. A aby si vedel, odteraz sa vypínam, – urazila sa a už jej nebolo.

– To chceš s tou osuškou vybehnúť pred barák, či čo? – Alfonz sa vybral za ženou, ale tá sa zatvorila v kúpeľni. Keď chcel otvoriť dvere, zistil, že sú zamknuté.

– No tak, otvor, netrucuj.

Z kúpeľne sa ozval zvuk fénu.

– Tie tri chlpy, čo máš na hlave, si vari nefénuješ, Tea?!

Dvere sa razom odomkli.

– Ty, čo máš už dvadsaťsedem rokov hlavu ako koleno, si na mňa dovoľovať nebudeš! Rozvediem sa s tebou!

– Dobre, ale až keď odídu naše deti. To chceš oslavovať vo vani, či čo? No tak?

– Povedz, prepáč! Ospravedlň sa mi! Odpros ma, – nástojila Teodora na svojom.

– Preskočilo ti? Ja? A za čo? Za to, že som povedal pravdu?

– Ja som s tebou skončila! – Teodora si sadla na okraj vane, ale zakrátko ju tlačila kostrč. Chcela si sadnúť na zem, ale ťažko by sa jej s boľavými kolenami vstávalo. Oprela sa o pračku a premýšľala ako vytrestať muža, keď sa ozval zvonček pri dverách. Preboha, to je už toľko hodín? Že by sa s manželom toľký čas prekárala? Alebo prišla zase dcéra Daniela skôr ako mala? Tá jej prekliata dochvíľnosť liezla na nervy každému. Všade chodila o polhodiny skôr.

– Mami, vylez von! Ocko povedal, že si ako malá.

– Nestaraj sa do nás! Ja som sa ti tiež nemiešala do života, keď si priviedla na svet ako slobodná mama moje najstaršie dvojité vnúčatá.

– Dobre, mama, – zahrmel dcérin hlas spoza dverí, – ocko sa ti ospravedlní a ja ti upravím vlasy.

– A načo? Aké vlasy? Tvoj otec povedal, že mám len tri chlpy.

– V nose! – začula Alfonzov hlas. V tej chvíli odomkla a vyletela z dverí. Zahnala sa päsťou na muža, no zastavil ju jeho smiech. Aj ona sa nakoniec rozosmiala a bolo po hádke.

– Dáš si kávu? – spýtala sa Teodora muža.

– Dám, – odvetil. Teodora mu plesla otvorenou dlaňou po plešine.

– Tak urob aj mne, – povedala Teodora a jej dcéra sa zasmiala.

– Už viem, v čom spočíva tajomstvo vašej dlhovekosti, – uškrnula sa na otca a mamu, – teda toho, že dnes máte smaragdovú svadbu.

– Tak mi prezraď, dcéra moja, prečo som sa tak dlho nechal týrať tvojou matkou?

– Alebo sa ty spýtaj svojho otca, prečo ma toľké roky molestoval a jednostaj si o mňa obtieral… svoje ústa?

Daniela objala otca i mamu a oboch pobozkala na tvár.

– Ste úžasní. A ja vás tak nesmierne rada počúvam.

– Škoda, že si nás nepočula, keď sme sa hádali.

Daniela sa začudovane pozrela na oboch.

– Vy ste sa hádali? Kedy, prosím vás? Pred nami, pred deťmi, ste to nikdy nerobili.

– Tak už vieš, v čom spočíva dlhovekosť nášho manželstva? – spýtal sa Alfonz a svoju manželku si privinul k sebe, aby ju schuti pobozkal. Dcéra Daniela sa nad odpoveďou dlho zamýšľať nemusela.