ĽudiaĽuďom.sk Blog

Padajú jedna za druhou, pekne spolu v jednom veľkom chuchvalci, ale pri pristávaní sa už rozdelia, každá padá inde. Jedna na strechu domu, ďalšia na lúku, iná do priekopy pri ceste, ďalšia na snehuliaka, ktorý práve uzrel svetlo sveta. Tam hore sa už nevedeli dočkať, kedy dostanú povolenie a či príkaz zostúpiť na zem, aby svojou belobou mohli potešiť zraky ľudí. A ten príkaz prišiel. Konečne letia krajinou, konečne sa plní ich túžba i poslanie zároveň. A kam dopadli a páči sa im nový „domov“?

„Kamarátky moje, pozrite na tú nádheru! Naše sestričky vločky, čo nás predbehli, to veľmi krásne postriebrili. Ako z cukru! Poďme, leťme, aj naša chvíľa prichádza!“ takto zhodnocuje situáciu prvá vločka v chuchvalci, ktorá je šoférkou a riadi celý snežný dopravný prostriedok a povzbudzuje svoje spolujazdkyne k odvahe zlietnuť a pristáť, každá na miesto určenia.

Padajú a padajú. Pozrite, tam je prvá! Spadla na strechu domu. Aká je šťastná, lebo bude mať dobrý výhľad na celú krajinu. A tam je druhá! Tá zasa obsadila lúku. Slnko sa na nej odráža v plnej sile, a tak žiari doďaleka. Aha, tamtá zostupuje do priekopy pri ceste. „Jáj, kam som to doletela! Samý zápach z výfukových plynov áut. Tu sa nedá žiť! Našťastie je tu malá premávka.“ takto hodnotí situáciu iná vločka zo snehového prostriedku. A posledná z nich padá, verte, či nie – rovno na psiu búdu havka Dunča. Ten sa teší, poskakuje, lebo sa mu páči snehová paráda. Vločky chce uchytiť, no tie sú šikovnejšie. Padajú a on už nemá šancu ich schmatnúť do pazúrov.

Ostatná vločka sa zoznamuje s novým prostredím. Búda nie je žiadny hotel, a navyše ten neustály brechot jej nájomníka ju znervózňuje, lebo si nemôže ani poriadne pospať, ale život je už taký. Nie všetko je v ňom ideálne. Treba sa naučiť žiť aj v ťažších podmienkach a snažiť sa s ostatnými vychádzať. Aj táto vločka pochopila, že život nie je iba med lízať. Nakoniec sa so psíkom aj skamarátila.

Po dvoch týždňoch sa zima končila. Odvtedy, čo padli naše vločky, už nesnežilo. Mrazy poľavili a ľady už odplávali do mora. Snehové vločky to mali na mále. Potom vykuklo teplé slniečko a všetky vločky zrazu kamsi zmizli. Už ich nebolo! Možno neboli všetky spokojné so svojím miestom pobytu, ale aj tak splnili svoju úlohu – boli nielen na okrasu, ale aj na úžitok. Na jar sa roztopili, a tak priniesli hospodárom vlahu na polia.

O zvedavom mačiatku

 Deti, určite ste zažili situáciu, keď Vás niečo natoľko zaujímalo, až ste z toho boli veľmi netrpezlivé a chceli ste to vidieť alebo poznať. A to za každú cenu! Aj mačiatko z nášho príbehu bolo nesmierne neposedné a zvedavé aj za troch. Už pár dní sa nespokojne prevaľovalo v teplom košíku a chcelo odtiaľ vyliezť. A to za každú cenu! Najprv však bolo treba urobiť predbežný prieskum terénu. A preto svojimi nezbednými očkami behalo po celej miestnosti. „Aha, tam je nejaký otvor, asi sa tade dá prejsť až von na dvor, a tam je nejaké veľké čudo a stále doň kladú veľké predmety. Ale asi sa tam dobre spí, lebo odtiaľ sála teplo.“ húdlo si mača samé pre seba. Prieskum sa v tej chvíli ukončil a bolo treba naozaj podstúpiť cestu s názvom – Za poznaním.

Mača si ešte poprialo veľa šťastia a už ho nebolo. Vyfrnklo pomedzi pootvorené dvere rovno na dvor. „To je krása! Samé nové veci!“ s nadšením povedalo. Vybralo sa priamo ku kurínu. Zrazu sa odtiaľ začalo rozliehať prenikavé kikiríkanie. „Kto je to? Haló!“ skríklo mača akoby od preľaknutia. Bálo sa, lebo nikdy čosi také nepočulo. V tej chvíli sa pred ním z čista jasna objavil kohút s veľkým červeným hrebeňom. Mača však netušilo, kto to je. S roztraseným hlasom sa pozdravilo a pokračovalo: „Dobrý deň! Mamka ma už naučila zdraviť, ale ešte ma nestihla pozoznamovať s obyvateľmi dvora, a keďže som veľmi neposedné, tak  som utieklo z košíka v kuchyni.“ „Kohút, teší ma. Ach, si ty len šinter! A prečo si vybehlo z košíka, veď tam ti bolo teplúčko. Ja keby som mohol, hneď by som vymenil kurín za vyhriate ubytovanie. Jój, dvakrát by sa ma nemuseli pýtať. Nechápem, prečo si opustilo takú istotu! A teraz, keď ešte zima kraľuje!“ povedal na úvod kohút a so známkou nepochopenia pokrútil hlavou, až mu hrebeň tancoval. Mača mu hneď zhurta vysvetlilo svoju cestu za poznaním. Až potom pochopil kohút jeho zámery a dokonca sa pustil do stredne dlhej prednášky o nevyhnutnosti ranného kikiríkania. Vraj to preto kohúty kikiríkajú, aby sliepky nezabudli, kto je ich veliteľom a aby gazda nezaspal. Ktovie, či je to tak! Mačiatku táto odpoveď zjavne stačila a poďakovalo sa kohútovi za cenné informácie. Potom sa pobralo ďalej. Cesta za poznaním pokračuje podľa plánov. Ďalšia zastávka – sýkorky na strome pred domom.

„Ahojte! Ja som mača a Vy? A prečo ste tu vonku a nie v izbe pri peci?“ pýtalo sa zvedavé mačiatko. „My, sýkorky, sme tu rady, máme tu veľa priestoru na dlhšie lety a navyše čerstvý vzduch nám vyhovuje. Sme skoro 24-hodín denne v pohotovosti.“ predstavili sa sýkorky. Mačiatko nechápalo, ako môžu byť stále vonku. Ono je rado, že má teplý košík a ak chce, tak si môže kedykoľvek výjsť na prechádzku. Ako aj teraz! Mačiatku nedošla energia na nové a nové otázky. Pýtalo sa sýkoriek, prečo bývajú na strome a prečo jedia kúsky chlebíka a zrno. Ony mu rady a ochotne vysvetlili, prečo je to tak. Potom sa im poďakovalo za informácie a už ho nebolo.

Deň sa pomaly prehupol do druhej polovice. Mačiatko je už unavené a hladné. Zrazu ho zaujal veľký ľadový cencúľ, ktorý visel zo strechy domu. Mačiatko nevedelo, že je to cencúľ, a tak sa mu pozdravilo. Cencúľ mu pekne odzdravil, a potom sa začalo predstavovanie, ktorému nebolo konca, keďže tento cencúľ rád a dlho rozprával  o sebe, o tom, aký je pekný a ako sa ligoce na zimnom slniečku. „Ja som pánom tejto strechy, lebo ma odtiaľ vidieť do ďaleka a každý ma môže obdivovať,“ chválil sa a chválil, až sa od chvály pomaly roztápal. „Čo to? Milý cencúľ, čo sa deje? Ty sa začínaš zmenšovať!“ zmätene krútilo mača labkami. „Toto je jediná vec, na ktorú nie som hrdý, jediná vec, ktorá mi vadí. Vždy, keď sa oteplí, tak strácam svoju krásu a topím sa,“ skonštatoval cencúľ so smútkom v hlase. Mača nerozumelo tomu, čo sa dialo. Ešte sa musí veľa učiť a poznávať svet okolo seba. Nech sa mu darí! Ale teraz mu už aj škvrká v brušku. Najvyšší čas vrátiť sa do teplého košíka. Veď aj zajtra je deň.

 

Muška a mikrofón

Bola jedna malá muška,

vletela do môjho bruška.

Vletela a nechce von.

Prinesiem jej mikrofón.

 

Priložím ho k brušku rýchlo.

Zrazu čosi čudne pichlo.

Teraz neviem, čo mám robiť.

Mikrofón si treba dobiť.

 

Muška šušká z môjho bruška,

nechutí jej žltá hruška,

ktorú som si ráno schrupol,

keď som do záhrady vhupol.

 

Teraz jojká muška v brušku,

“nechcem teraz žiadnu hrušku,

radšej si dám chlebík chutný,

vitamín tiež nevyhnutný.”

 

Ale radšej na slobode,

niekde vonku a v prírode!

 

Muška zrazu z úst mi letí,

našla cestu von,

tam, kde slnko svieti.

 

Obyčajné prianie?   / inšpirované skutočným príbehom /

Do Vianoc chýbalo ešte zopár dní. Na adventnom venci už svietili dve sviece. Srdiečka detí sa s približujúcim príchodom Štedrého dňa akoby ešte väčšmi napĺňali veľkým očakávaním ale aj takou pre detstvo veľmi prirodzenou vlastnosťou, akou je netrpezlivosť. Ani malá Dorotka nebola v tomto smere nejakou výnimkou. Rovnako ako ostatné deti aj ona mala svoje vianočné prianie. Keď mali triednickú hodinu, tak im pani učiteľka kázala napísať na malý papier, čo by si najviac želali pod stromček. Potom svoje malé želania mali deti zabaliť do farebného papiera a vložiť pod stromček, ktorý stál v kúte triedy. Aj Dorotka napísala to svoje a položila pod stromček.

Dni plynuli ďalej akoby ich niekto ešte väčšmi poháňal, aby prišli do svojej vianočnej zastávky čo najskôr. Deti sa tešili na splnenie svojich tajných prianí, ktoré napísali a vložili pod stromček. Janko by sa potešil novým saniam, Barborka bábike, Jožko novej hokejke, lebo tú starú už pred rokom poriadne nalomil, keď nedovoleným spôsobom fauloval svojho protihráča. A čo Dorotka? Aké želanie sa ukrýva v jej farebnej obálke? Splní sa alebo nie? A čo napísala? Nové čižmičky, farby na výtvarnú alebo azda nejakú novú počítačovú hru? Kto alebo čo sa zmestilo do jej želania? Už niekoľko mesiacov nevidela svojho ocka. Rozpráva sa s ním iba cez skajp alebo prostredníctvom listov a emailov, v ktorých mu popisuje veľmi podrobne, čo všetko zažila, ako sa naučila piecť svoj prvý koláč s mamkinou podporou, ako jej vypadol posledný mliečny zub, ako vyhrala súťaž v recitovaní, ako sa naučila preskakovať cez kozu … A ešte veľa iných vecí sa ukrýva v jej listoch a emailoch. Jej otec už vyše pol roka slúži v mierovej vojenskej misii v zahraničí a ona sa zaňho modlí, aby sa vrátil domov v poriadku. Dorotka si uvedomuje, že zamestnanie jej otca je aj nebezpečné. Každý deň sa modlí k Bohu, aby ochraňoval jej otca od všetkého nebezpečenstva. Aj dnes sa pomodlí. Veľmi túži, aby sa jej ocko vrátil domov na Vianoce. Práve toto napísala do svojho vianočného želania.

O týždeň sa Dorotka dozvedela veľmi radostnú správu. Jej ocko sa budem môcť vrátiť ešte pred sviatkami. Koľká radosť v tej chvíli naplnila Dorotkino srdce.  Dostala ten najkrajší darček. Veľmi ďakovala Pánu Bohu, že splnil jej želanie. Čo sú všetky dary oproti pocitu, že máte pri sebe milovanú osobu? A najväčším darom pre dušu človeka je Ježiš, ktorý túži vstúpiť do každého srdca.