Snehuľka a snehuliak
Bol zimný sychravý deň. Fúkal studený vietor a pršalo. Barborka si v detskej izbe písala úlohu z matematiky. Snehuľka driemala na koberci a snívalo sa jej o slniečku, lúke a naháňačke s Barborkou.
„Strašná nuda!“, zazívala Snehuľka a pretiahla si labky a chvostík. „Idem si zapnúť televízor“, bafla Snehuľka a o chvíľku už sedela rozvalená v ocinovom kresle v obývačke. Prepínala rozprávku za rozprávkou. Chvíľku pozerala film o Afrike. Nič ju nezaujalo.
„Snehuľka, počuješ ? Práve v rádiu hovorili, že zajtra začne snežiť ! Snehuľka, Ty moje malé šteniatko, zajtra bude vonku SNEH ! Hurá ! Budeme sa guľovať ! A postavíme snehuliaka !“, skackala Barborka v obývačke a na matiku úplne zabudla.
„ Snehuliaka ? A to je kto ? Ďalší pes čo sa volá ako ja ? A prečo ho máme stavať, čo ho dovezú v krabici ako stavebnicu ? Po kúskoch ?“ , nechápavo hľadela na Barborku chlpatá Snehuľka. Ale tešila sa , lebo sa tešila aj jej malá Barborka.
Na druhý deň ráno, keď ešte všetci spali, chlpatá Snehuľka potichučky vykĺzla z Barborkinej detskej izby a utekala na terasu. Neverila vlastným očiam ! Krajina bola celá biela ako Snehuľkin kožúšok. Budila Barborku :
„Vstávaj Ty lenivec, vonku je SNEH , môj menovec !“ , štekala a zubami ťahala z Barborky paplón. Rozospatá Barborka otvorila dvere na terase a vypustila svoje šteniatko do záhrady. A zaliezla naspäť do teplej postele.
Snehuľka lietala v závejoch, chytala do papuľky snehové vločky. Na zamrznutej mláke urobila kotrmelec, lebo sa jej ukrutne šmýkali labky. Sneh a mráz ešte v živote nevidela!
„ To je krása, z neba padá biela vločka za vločkou. Júj, to je zábava! “, štekala Snehuľka a vyplašila pritom všetky vrabce z kríkov.
„ Aha tu je moja stratená loptička!“ Zobrala loptičku do papuľky, ale tá bola taká studená, že Snehuľke skoro zuby vypadli od zimy !
A tak si ju gúľala po snehu, hore a dole. A lopta rástla a rástla. Bola stále väčšia a väčšia. Až sa z nej stala veľká snehová guľa. Prekvapená Snehuľka od radosti zaštekala. A urobila zo snehu druhú snehovú guľu. A potom tretiu snehovú guľu. A ako áno, ako nie, Snehuľka postavila svojho prvého SNEHULIAKA v živote.
„Ahoj kamarát, volám sa Snehuľka a som Barborkin pes !“ A Ty budeš ten SNEHULIAK, ktorého chcela Barborka so mnou postaviť ! Lenže ona ešte spí a vieš čo, my ju prekvapíme ! “
A tak, aby to nikto nezbadal, pretisla Snehuľka kamaráta SNEHULIAKA do Barborkinej izbičky. Nasadila mu na hlavu svoju misku na vodu a namiesto nosa mu vtlačila kostičku, ktorú dostala od Barborky. Ústa mal SNEHULIAK z granuliek, ktoré boli zapotrošené pod posteľou. Snehuľka bola taká natešená zo svojho nového kamaráta, že si vôbec nevšimla, že sa SNEHULIAK zmenšuje a zmenšuje a nakláňa.
„Barborka, veď už konečne vstávaj ! Pozri, kto je tu s nami !“, štekala a behala okolo postele. Vyskočila na Barborku a oblizla ju. Konečne sa Barborka prebrala, pretrela si oči a posadila sa na posteli.
„ Ale , Snehuľka, veď Ty si sa pocikala !“ skríkla na svojho psíka. „To robí vycvičený pes ? To sa nevieš vypýtať ! “. Snehuľka sa nezmohla na slovo. Na koberci bola obrovská mláka. A jej kamarát SNEHULIAK zmizol ! No toto ! Ani sa nepozdravil ! To vôbec nie je od neho slušné. Snehuľke vyhŕkli do očiek slzičky.
Barborka však našla na zemi misku, kostičku a granulky. Domyslela si, čo sa stalo. A zrazu jej bolo Snehuľky veľmi , veľmi ľúto. „Poď sem, Ty moje malé hlúpe šteniatko !“, povedala tíško Barborka Snehuľke, „ nemôžeš predsa SNEHULIAKA stavať v teplej izbičke. On miluje zimu , mráz a víchor. Počkaj, idem sa poriadne obliecť a nášho SNEHULIAKA postavíme na záhrade.“
Ľubica Bátoryová venuje túto rozprávku pre
Asistenčný psík pre Šimonka
Šimonko je večne usmiaty chlapček postihnutý Downovým syndrómom, ktorý sa rád vydáva sám na potulky akonáhle je čo i len chvíľu bez dohľadu. Jeho bezpečnosť je pre nás na prvom mieste, preto prosíme dobrých ľudí o pomoc s nákladmi na asistenčného psíka, ktorý by ho ochraňoval, rozvíjal a hlavne dával na neho pozor.