ĽudiaĽuďom.sk Blog

Často sa mi snívajú živé sny. No už menej často si ich zapamätám. A už vôbec sa nesnažím tie, čo si zapamätám  spájať  s niečím reálnym v živote.  Sny, ako ma naháňa pes a mne sa nedarí utekať, alebo ako padám do nekonečnej priepasti… No tie psy ma nikdy nechytia a do tej priepasti nikdy nedopadnem. To sú také bežné sny, ktoré sa asi snívajú každému z nás.

Naša mama zomrela pred 25 rokmi po ťažkej zákernej chorobe. Bola to veľmi dobrá osoba, spolu so sestrou máme na ňu len dobré spomienky. Často sme v spomienkach s ňou a veľmi nás mrzí, že zomierala v nemocnici vo veľkých bolestiach. Vždy, keď sa mi niečo podarí, keď som sama so sebou spokojná, ešte aj teraz si pomyslím: ” Čo by na to asi povedala mama?” No nikdy sa mi o nej nesnívalo. Ani v dobrom, ani v zlom.

Už 25 rokov som onkologický pacient a chodím na pravidelné kontroly. Zo začiatku som na ne chodila s malou dušičkou, aké budú výsledky.  Intervaly kontrol sa zväčšovali, čo bolo dobré znamenie, teraz chodím raz za pol roka. Nikdy po kontrole nemám mindráky, ako to dopadne. Jednoducho verím, že dobre a beriem to ako samozrejmosť. Tak isto som pred 4 rokmi s nadhľadom prijala správu po operácii, že dva polypy na dvanástniku, ktorý mi vyoperovali, boli už zhubné. Ale nebola nutná chemoterapia, bolo to v začiatkoch. Dobrá správa. A pravidelné kontroly som naďalej brala ako rutinu. Bez najmenších pochybností o výsledku. Aj s rakovinou sa dá naučiť žiť, stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú na tom oveľa horšie. Nemyslím na to, čo by bolo, keby…. Môj voľný čas je stále vyplnený – starostlivosťou o vnúčatá, pečiem torty, čo ma veľmi baví, keď zvýši čas, tak niečo ušijem. A keď nevládzem, jednoducho leňoším. Ale vtedy tiež nemyslím na choroby. Pozerám televízor, čítam, lúštim krížovky a sudoku…

V januári som zmenila onkológa. Nieže by som dovtedy nebola spokojná, ale náš ochorel a nemajú zaňho náhradu. A tak som bola prvý raz na kontrole v Trenčíne. Pre nich som bola ako nový pacient, tak ma sestrička informovala, že ak budú výsledky v poriadku, tak dobre, ak bude nejaký problém, predvolajú ma na kontrolný odber. Ja som sa len usmiala a konštatovala, že dúfam, že to nebude potrebné. Aké však bolo moje prekvapenie, keď asi po týždni mi sestrička zavolala, že musím prísť na kontrolný odber! Že je tam nejaká odchýlka. Trochu to so mnou zamávalo, ale len trochu. Nepripúšťam si, že by mohlo byť niečo veľmi zlé. Po chvíli som na to nemyslela, som stále zaneprázdnená a nemám čas myslieť na “somariny”. Teda, dúfam, že somariny.  12.3. idem na kontrolný odber, uvidí sa. Ale stále si myslím, že to nebude nič vážne. Veď ani zdravý človek nemá vždy krvné vyšetrenia stopercentné.   Posledné 3 – 4 dni som na to vyšetrenie vôbec nemyslela. Asi pred dvomi dňami som si trochu “upratovala” fotky v počítači. Pred tromi rokmi zomrel náš 89 – ročný otec. Na starobu. Zomieral doma, potichu, bez bolestí. Trvalo to len 24 hodín. Za tie tri roky sa mi tiež nikdy o ňom nesnívalo, aj keď si naňho často spomeniem. No a pri tom upratovaní tých fotografií mi tak akosi utkvelo v pamäti, že tú istú mikinu a nohavice mal oblečené na fotkách, ktoré, boli fotené úplne inokedy, možno v rozpätí jedného roka. Ale viac som sa nad tým nezamýšľala.

No a teraz sa vrátim k tomu snu, čo sa mi sníval práve dnes v noci. Boli sme na tetinom dvore, ktorá zomrela asi pred pol rokom. Jej manžel a moja mama boli súrodenci. Bola tam isto moja sestra a sesternica s bratrancami, spolu asi 5 ľudia, ale rozoznala som len sestru. Neverím na duchov, ani nič podobné, a ako som už spomenula, ani sa mi nikdy nesnívalo s mojimi rodičmi. A tu sa zrazu celkom jasne zjavil môj otec. V tých istých nohaviciach a mikine, čo mal na tých fotkách. Okolo neho taká zlatožltá aura. Začal sa so mnou rozprávať a sestry si ani nevšimol. Ja som mu odpovedala, už ale vôbec neviem, o čom sme sa rozprávali, len si pamätám, že pokiaľ tam bol, vôbec sa mi nedalo prihovoriť k sestre a ostatným, s ním som sa rozprávala jasne, ak som sa chcela prihovoriť ostatným, len som otvárala ústa – a zvuk nevychádzal. Tak strašne som sestre chcela povedať, že je tu tato, či ho nevidí – lebo oni naďalej pokračovali vo svojom rozhovore a ja akoby som tam nebola. A potom otec ako sa zjavil, tak i odišiel. A ja som sa vrátila k ostatným, len som bola strašne vyčerpaná, nevládala som spraviť krok, všetko ma bolelo. A nikto mi neveril, že tam bol otec. A potom som sa v noci zobudila a premýšľala, čo asi ten sen mal znamenať. Ale som optimista a verím, že nič zlé. Lebo mám ešte malé vnúčatá. A sľúbila som im, že v lete pôjdeme za mamou.  A mám nesplatené dlhy.  A ešte musím spraviť veľa tort. A ešte musím aj deťom niečo ušiť…

A vlastne ja neverím na duchov. Ani nezisťujem, čo ktorý sen znamená. A nežijeme v snoch. Žijeme svoj život…