ĽudiaĽuďom.sk Blog

Môj manžel si myslí… nie, on je dokonca o tom presvedčený, že materská dovolenka sa preto volá dovolenka, lebo matky si na nej všetko dovoľujú. Vôbec neberie do úvahy, že od rána do večera sa nezastaví ani jedna z nás. O to skôr, ak má dve, či tri deti.

My, našťastie, sme zostali len pri tých dvoch a o treťom neuvažujeme. Teda, opravím sa, uvažovali sme, respektíve môj manžel, ktorý chcel silou mocou chlapca. Akoby nebol šťastný, že má potomka po praslici. Dve dievčatká sa mu zdali málo, ale len do chvíle, kedy bol nútený byť s nimi non-stop dva a pol dňa. Dva obyčajné dni plus pár hodín navyše, prosím pekne. A to nehovorím o tom, že ja som s nimi doma celé štyri roky. Prikovaná k sporáku, pračke, pieskovisku, školskému ihrisku, no, zbytočne všetko vymenúvať. Stalo sa, že som ochorela. Aj matky chorejú, vravela som mu, ale on len nechápavo krútil hlavou, keď si ma nechali v nemocnici na pozorovanie. Vyzeralo to na sepsu, nuž s tým nie sú žarty, uisťovala manžela lekárka, ktorá slúžila na pohotovosti.

–      Ale ona má doma deti, – protestoval ten môj, v tejto chvíli ho nechcem ani nijako označiť. Lekárka si pobavene zložila rám okuliarov na špičku nosa, aby sa lepšie prizrela zázraku, ktorý spadol z oblakov.

–      Aj ja mám doma deti a musím pracovať.

–      No vidíte, a moja nemusí. Ja to všetko ťahám sám. Viete, ako sa musím obracať, aby som zabezpečil rodinu? – spýtal sa môj manžel, ale lekárku to pramálo zaujímalo.

–      Vašu manželku si tu necháme na pozorovanie. Zatiaľ jej dávame infúzie.

–      A nemohla by ich dostávať doma? – zabojoval ešte z posledného dychu môj manžel a lekárka ho vypoklonkovala z dverí.

Ležala som v ambulancii a zvíjala sa od bolesti, aj keď v tomto prípade by bolo asi na mieste od smiechu. Ale doň mi vôbec nebolo. V nemocnici som napokon zostala dva a pol dňa. Čas, ktorý sa pre toho môjho zákonitého stal doživotnou mordou. Nielenže sa musel obracať, čo mu ruky a nohy stačili, ale si uvedomil, že materská dovolenka sa neodvíja od termínu „oddychujúce matky.“ Je fakt, že sa dosť usiloval. Uvaril im krupičnú kašu. Zrazila sa mu na hrudky a tie sa snažil dostať do úst vrieskajúcich detských ústočiek. Nechal dcéry vyhladovať. Nakoniec ich presvedčil, že tie guľky sú snehuliaci prezlečení za hrčky a kontrolujú, či deti papajú a všetko hlásia dedkovi Mrázovi.

–      Nič nebudete mať pod vianočným stromčekom, ak to nespapáte, – vyhrážal sa im.

Dcéry dostali do seba, čo uniesli ich brušká a keď sa za odmenu domáhali rozprávky, čítal im ich, ležiac na koberci pri ich postieľkach. To, že im zabudol nakázať umyť si zúbky a prezliecť sa do pyžamiek, o tom som nechcela. Manžel čítal a čítal, až sám zaspal. Netuším, kedy dcérky zaľahli, kedy im únava privrela viečka, ale keď sa manžel prebudil na Saškine vrieskanie, myslel si, že je v jaskyni, ktorú napadli bengálske tigre uprostred noci. Štvorročná Alexandra nariekala akoby ju z kože sťahovali. Bolel ju zúbok. Manžel si myslel, že ju učičíka, že dieťa vydrží do samého rána, no trpko sa mýlil. Musel ísť s dcérkou na pohotovosť. O štvrtej ráno mu nezostávalo iné, ako zobudiť aj Lujzu a obe obliecť a vydať sa s nimi proti noci na pohotovosť. Auto nie a nie naštartovať. Manžel zúril, no nakoniec mu neostávalo iné ako si zavolať taxík. Asi taxikárovi zamrzla nádrž, trvalo mu to, ako manžel tvrdil, dobrých dvadsať minút. To sa mi veru nechcelo veriť, ale aj naďalej, s otvorenými ústami, som počúvala jeho ponosovanie.

–      Keď som prišiel na pohotovosť, bol som tretí! Myslel som si, že zuby môžu bolieť len našu dcéru. A keď som tam čakal skoro hodinu, išlo ma rozdrapiť. Saška v jednom kuse nariekala a Lujza bola so sestrou solidárna. Vieš si ty predstaviť to divadlo, keď spustila jedna siréna a po nej tá druhá? – manžel uprel na mňa spýtavý pohľad.

Neodpovedala som mu. Načo aj. Básnická otázka to nevyžaduje.

–      A keď som ju posadil do zubárskeho kresla, vzpierala sa takou silou, že som bol z toho sám šokovaný. Vrieskala a vzpínala sa. Ani zdravotná sestrička ju neudržala. Tá držala Lujzu, aby mi neliezla na kolená.  Zubárka mi prikázala, aby som si sadol do kresla ja a posadil si malú do lona. Urobil som to a… to by si neverila, držal som jej hlavu ako v heveri, ale ona sa metala, akoby do nej tristo voltov pustil, – manžel sa pri spomienke na to, čo, chudák, musel zažiť, až roztriasol.

–      Nehovor, – mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Vedela som, že by som ho mohla vydráždiť do nepríčetnosti, – to ťa obdivujem, ako si to zvládal.

–      No, – manžel sa na mňa ani nepozrel. Stále bol v živom obraze v ambulancii dentistky, – strácal som nervy… to je fakt, už som skúsil na Sašku aj podobrotky, aj  som sa jej vyhrážal, že ju strieskam, ale ona revala o dušu a ja som cítil, že mi čosi teplé tečie po stehnách.

–      Oj, – zmraštila som obrvy, – to muselo byť nepríjemné. Ocikala ťa. A ako si to zvládol potom domov? Nezamrzli ti nohy, keď si vyšiel von z pohotovosti?

Manžel prepočul iróniu v mojom hlase. Sústredil sa len na svoje rozprávanie čohosi, čo som ja nikdy nemohla, podľa neho, zažiť. A už vôbec nie pochopiť.

–      Tak som na Sašku jačal a stále zvyšoval a zvyšoval hlas, až som sa celkom neopanoval a … vieš čo sa stalo?

Pokrútila som hlavou a s napätím čakala, čo mi odvetí.

–      Keby som tušil čo, Sašku priklincujem do kresla a … no to by si neverila. Lekárka požiadala sestričku, aby jej načapovala do pohára vodu. Myslel som si, že z toľkej námahy vysmädla. Sestrička podala zubárke pohár s vodou a … ona sa prudko rozohnala a … Saška sa uhla a mne chrstla celý ten pohár do ksichtu.

–      Fúúú, – zafúkala som, ba až zjojka, – lekárka bola asi bezradná, nuž použila šokovú terapiu.

–      Len si zmýlila pacienta. Pustil som Sašku, taký som bol šokovaný a ona ušla zo zubárskeho  kresla. Museli sme ju potom naháňať po chodbe.

–      A čo? Dohonili ste ju?

–      Dohonili. Ale až na ulici. Bez kabáta jej bola kosa, nuž sama mi vletela do náručia.

–      A čo zub?

–      Čo zub? – začudovane sa na mňa zahľadel manžel, – Čo tam po zube, ten už nemá, ale ja sa cítim ako idiot.

–      Prečo? Za to, že… si to tak bravúrne zvládol?

Tvár manžela osinela. Ako vždy, keď čosi vyvedie a chystá sa k priznaniu.

–      Asi bude pre teba šokom, miláčik, keď ti poviem, že chcem ísť pracovať nie na týždňovky, ale na celé mesiace do zahraničia, aby… aby som ti nezavadzal. Pochopil som, že ja som pre teba to tretie dieťa, – priznal farbu a mne nezostávalo iné, ako mu ískať vlasy do samého večera, kedy sa konečne vyplakal.