ĽudiaĽuďom.sk Blog

 

 

Ťažko povedať, ktorý bol môj najkrajší vianočný darček. Boli sme veľmi chudobní, dostávali sme praktické darčeky – napr., keď už som mala asi 10 – 12 rokov, sestra dostala lyže a ja lyžiarky. A požičiavali sme si. Ale aj tak sme sa na Vianoce každý rok tešili. Veľmi som túžila po bábike, no moja prvá bola, keď som si na ňu už našetrila sama. Viem, že stála 8 Kčs, aj presne viem, v ktorom obchode som si ju kúpila. Spomínam to preto, lebo jedny Vianoce som sa predčasne veľmi potešila, pretože po rozbalení balíčka sa mi zdalo, že som dostala vytúženú bábiku. Aké však bolo moje sklamanie, keď to, čo som videla v balíčku a pripadalo mi to ako hlava z bábiky, nebola bábika, ale 3 krásne červené jabĺčka.

 

Myslím, že som tieto sviatky viac prežívala, keď som prekvapenia chystala už svojim deťom, aj keď darčeky boli vždy skromné. To sa deti po večeri išli poumývať do kúpeĺne a medzitým prišiel Dedo Mráz. Nespomínam si, že by sa deti vyzvedali, ako to s tými darčekmi v skutočnosti je, ale keď boli staršie, pochopili, prečo príde Dedo Mráz vždy v čase, keď sa umývajú. Potom sa po večri už sami od seba ponáhľali do kúpeľne. A takto to funguje dodnes, s tým rozdielom, že umývať sa nechodia deti, ale vnúčatá. Alebo, ako ja hovorím, moje malé aj veľké deti.

 

Vnúčatá majú teraz 9,5 a 8 rokov. 2,5 roka dozadu vnuk Jurko po vybalení darčekov nahlas rozmýšľal, prečo ten Dedo Mráz príde vždy, keď sa umývajú, prečo vlastne sa musia cez Vianoce ísť umývať do kúpeľne na poschodí, prečo sa s nimi nikdy nejdem umývať ja…A že o rok si dá pozor, kto vlastne tie darčeky dáva a že sa pôjdeme umývať všetci spolu. Tak som prisvedčila, ale som si pomyslela, že v predvianočnom období mu to vo vhodnej chvíli poviem.

 

No dcéru Moniku napadlo to, čo by mňa asi nikdy nenapadlo. Dalo sa to zrealizovať len vďaka mobilným telefónom. So svojou kamarátkou z ulice sa dohodla, že keď sa budeme všetci umývať, ona príde a nachystané darčeky dá pod stromček. Nebudem opisovať podrobnosti, ale na tie Vianoce nikdy nezabudnem, to sa nedá opísať. Jurko z nás nespustil oči, nesmel nikto z nás ani dvere otvoriť. Skrátka, boli sme ostro sledovaní. A pekne naraz sme prišli do obývačky a – darčeky boli pod stromčekom. A zas mal o dôvod viac na rozmýšľanie.

 

Keďže minulý rok mal už 9 rokov /narodil sa 6.12./, tak sme im to povedali, ako to s tými darčekmi je, veď už bol tretiak, isto sa v škole o tom rozprávali… To ale ostala sklamaná mladšia Emka. A zahlásila:” Babka, povedz, že to nie je pravda”. Ale čo sa dá robiť, raz sa pravdu musí dozvedieť.