ĽudiaĽuďom.sk Blog

Tento kolotoč udalostí, ktorý sa naštartoval nevinným rozhovorom, sa pomaly, ale isto roztočil do akcie, ktorá sa nazvala Veslovanie pre Sýriu. Išlo o udalosť, ktorá mala trvať 24 hodín. Pre organizačný tím trvala však omnoho dlhšie.

A tu je pár postrehov z celej akcie:

Blíži sa čas, kedy má všetko vypuknúť. Samozrejme, všetko čo môže zlyhávať, práve zlyháva. Bojujeme.

O 14.00 začína moderátorka hovoriť s prizvanými hosťami. Malo by sa začať veslovať, ale tentokrát zlyhala technika. Trošku meškáme. Olympionik Janko Žiška všetko zvláda. Zrazu pred sebou nemáte slávneho športovca, ale ľudsky úžasného človeka. Je ako malé neposedné medvieďa, ktoré sa priplichtí ku každému. Okrem toho, že prvých 20 minút vesluje, popritom vysvetľuje, ako sa má správne veslovať, ktoré svaly majú bolieť, čo je dôležité. A keď skončí s veslovaním, tak pokračuje vo vysvetľovaní a s veľkou trpezlivosťou vysvetľuje každému “veslárovi” správny postup. Jeden z neúnavných.

Neúnavných bolo viac. Jedným z takých bol aj dekan hosťujúcej fakulty. Raz bol pri veslovaní, raz pri rozhovoroch s prichádzajúcimi návštevníkmi, inokedy kontroloval pri organizačnom tíme, či všetko funguje. Nech ste sa pozreli kdekoľvek, mali ste dojem, že je tam, alebo že práve odišiel.

Neúnavné boli aj dievčence z organizačného tímu, ktoré 24 hodín nespali. Nenápadne boli pri všetkom, čo sa dialo. Boli to také tiene, ktoré pomohli s usmernením, ponúkli vodu, doniesli tričká. Boli ako víly z rozprávky, ktoré nečujnými krokmi prechádzali z miestnosti do miestnosti a všade priniesli povzbudenie a úsmev.

Bol tam aj Jaro, ktorý sa celú dobu usmieval a všetkým dodával optimizmus. Čo raz som ho stretla, stále mal úsmev na tvári a bol dobre naladený. Veril. Bol jeden z tých, ktorý už pred akciou veril, že všetko, čo sa chce touto akciou dosiahnuť, sa aj dosiahne. Každý odveslovaný kilometer ho len presviedčal o jeho pravde.

A bolo tam ešte množstvo ľudí – významných, aj nenápadných. Neúnavných i unavených. Dôležité bolo prejavené srdce. Srdce, ktoré tĺklo v nádeji, že pomáhame dobrej veci. Že sme sa neprišli len pobaviť, zašportovať, dať peniaze, ale že robíme viac, omnoho viac. A toto omnoho viac bola aj polnočná liturgia, ktorú viedol vladyka Cyril. Ešte pred pár dňami bol v Sýrii a okolo neho chodili chlapi s kalašnikmi. Hovoril o krajine, ktorá vstúpila už do piateho roku vojnového stavu. A nehovorilo sa mu ľahko. Ale hovoril s nádejou, že to, čo práve robíme, má význam. Veľký význam.

A mali sme tu aj Carol. Rehoľnú sestru zo Sýrie, ktorá hovorila vlastnú skúsenosť utečenca. Moment, kedy sa chcelo plakať a objať. Byť utečencom, to nie je byť len bez domova. Byť utečencom, to je vytrhnuté a pošliapané srdce. Napriek tomu je Carol bojovníčka.

Svojou výstavou nás sprevádzal aj Tony Frič. Chodil pomedzi nás a stále nenápadne fotil. Sledoval udalosť a sledoval ľudí. Veľký človek svojou výškou, nenápadný vo svojej práci.

A tak sme veslovali. 24 hodín. Keď som skončila svoju 20 minútovku, tak som mala na mysli dve veci – obdiv voči športovcom, ktorí sa dostanú na olympiádu. A bolesť nad celým svetom. Bolesť, ktorá mi driapala srdce, že človek musí takto neľudsky drieť, aby si zachránil vlastný život alebo život svoje rodiny v momente, keď nemôže byť doma. A tak toto veslovanie nebolo len športovou či charitatívnou udalosťou, ale bolo udalosťou srdca. Srdca, ktoré trpí s trpiacimi a je ochotné pomáhať. A o to išlo. Nie o peniaze, nie o kilometre, nie o spálené jouly. Išlo o to dostať sa na úroveň – úroveň ľudskosti, ktorá pomáha tomu slabšiemu.

Ďakujem všetkým, ktorí prišli. Všetkým, ktorí sa zapojili. Všetkým, ktorí ukázali srdce. A Slováci majú citlivé srdce. Bohu vďaka!