ĽudiaĽuďom.sk Blog

Otília je odo mňa o štyri roky staršia. Moji rodičia ma priviedli na svet pre to, aby mi dokázali, že prvorodené dieťa je pre nich oveľa dôležitejšie ako to, ktoré prišlo po ňom. Celý život som to tak cítila. Odstrkovaná, zaznávaná a dcéra, do ktorej nevkladali ani byľku z toho, čo očakávali od prvorodenej.

Možno sa to bude zdať niekomu nelogické. Miláčikom rodiny sa zvyčajne stáva to najmladšie dieťa, ale u nás to bolo inak. Aspoň keby sa ma mama zastala, ale ona nie. Čo povedal otec, čo uznal za vhodné, to bolo pre mamu zaväzujúce, ak už nechcem povedať sväté. Ale ja som sa rozhodla bojovať s tým. Hľadala som si svoje miesto na tejto planéte, aj keby čo bolo. Nakoniec, po rokoch som uvážila, že vďaka tomu, ako sa rodičia voči nám obom správali, nás vycepovalo. Otíliu k fňukaniu, mňa k tomu, aby som brala život taký, aký je. To, že mi dali meno Lesana, na to som si musela zvykať azda najdlhšie. Decká v škole sa mi zaň posmievali. Mala som prezývky od výmyslu sveta, ale ani jedna sa mi nepáčila, a to už nehovorím o tom, že ma ani jedna nevystihovala. Bola som zakríknutá, ale to neznamená, že by som nemala svoje sny a predstavy. Keď dali rodičia vzdelanie Otílii, dali ho aj mne. To im uprieť nemôžem. Otília skončila ekonomickú školu, ja som skončila tú istú. Kým Otília vysokú, mne postačila maturita. No a čo? Vydala som sa krátko po maturite. Vzala som si odroňa a mala s ním dve dcéry. Milovala som ich od prvého okamihu a bojovala s tým, že by mali dostať pramálo lásky od rodičov, ako to bolo v mojom prípade. Nežila som dobrý život s Eduardom. Pil a mal frajerky. Neprehliadala som to, to povedať nemôžem. Ale keď sa k jeho správaniu pridružila agresivita, volala som o pomoc.

–          Rozhodla si sa, že odídeš z domu, tak si to rieš sama. Za nami nechoď. Ani my s tvojou matkou sme sa nežalovali svojim rodičom. Nezdá sa ti, že nás zaťažuješ tým, s čím nemáme my nič spoločné? – oboril sa otec a zatvoril mi dvere pred nosom.

Neraz sme hľadali s dcérami útočisko u cudzích ľudí. Keď prišiel Eduard opitý ako čík, keď vytiahol dcéry za vlasy z postieľok, srdce mi krvácalo. Snažila som sa ich ochrániť vlastným telom. Po dedine som chodila s modrinami. Eduard mi vybil dva predné zuby. Bála som sa to priznať lekárovi, ktorý sa na mňa spýtavo pozeral a trval na tom, aby som neklamala.

–          Pani Bánovecká, priznajte sa. Ako to bolo naozaj. Nespadli ste zo schodov.

–          Spadla, – trvala som na svojom v strachu, že ak by som povedala pravdu, Eduard by mi dolámal ruky, aj nohy, – ak si myslíte, pán doktor, že to bolo inak, museli by ste to dokázať.

Jasné, povedala som vety navyše, ktoré len zubára utvrdili v tom, že klamem. Zvesila som hlavu a on len podotkol, že raz sa môže stať čosi oveľa horšie. Stalo sa. Môj muž, keď ho nechala jedna z jeho frajeriek, upriamil na mňa svoju zlosť. Znásilnil ma. Bol opitý a ja som si bola istá, že to nedokáže. Pomohol si inak. Ani nechcem spomenúť, ako.

–          Si sprostá, – povedala mi Otília, – nemala si si brať takého sráča. Mala si na viac. Ale ty si na nič nedbala. Nechala si sa zbuchnúť a teraz to máš, – povedala Otília.

Otília žila v meste. Presťahovala sa do dvojgarsónky a získala skvelé miesto v renomovanej firme. Prišla som ju prosiť o pomoc. Aby ma vzala aspoň na čas k sebe. Bála som sa o dcéry.

–          Len na pár dní. Kým sa to upokojí. Budeme ako mušky. Ani nebudeš vedieť, že sme tu. Sú prázdniny, Otília, a tvoje netere…

–          Nevydieraj ma, – odvrkla Otília a skontrolovala svoj obraz v zrkadle. Vedela som, že odchádza na dva týždne na dovolenku k moru. O čomsi takom sme my tri ani snívať nemohli.

–          Ja sa len snažím…, – koktala som celá červená. Od hanby by som sa prepadla pod zem.

–          Juraj by s tým nesúhlasil.

–          Ale veď to je tvoj byt, – namietla som, ale tentoraz som si povedala, že už viac prosiť nebudem.

–          Povedala som nie.

Otília, aj keď zostala jej dvojgarsónka dva týždne prázdna, ma do nej neprichýlila. Útočisko som našla u svojich priateľov. Tí ma prichýlili. Za posledné mesiace sa moji rodičia odo mňa dištancovali. Jediné, čo ich zaujímalo, akú kariéru urobí Otília v meste. Že majú dve vnúčence, im žily netrhalo.

O pár mesiacov som podala žiadosť o rozvod. Kým došlo k pojednávaniu, Eduard zomrel. V noci sa udusil zvratkami. Stala sa zo mňa vdova, ktorá mala krátko po štyridsiatke. Uľavilo sa mi, to priznávam. Celý svoj život, ako inak, som upla na svoje dcéry. Otília mala toľko rokov, že na dieťa si už pomyslieť ani nemohla. Zostala po niekoľkých stroskotaných vzťahoch nakoniec sama.

–          Všetci chlapi sú larvy. Nebudem si s nimi špiniť ruky. Kašlem na nich, – klamala mi Otília.

Nepočúvala som ju.  Neverila som jej. Ja som stále túžila po láske. Nemala som predsa toľko rokov, aby som na žiadnu po tých skúsenostiach nemala šancu. Aj keď s dvoma deťmi.

–          Ľuboš je ten pravý, Lesana. Konečne som našla chlapa svojich snov, – chválila sa mi po krátkom čase a ešte kratšom vyhlásení na adresu mužov moja staršia sestra, – mám svoje postavenie. Robím asistentku riaditeľa, mám trojizbový byt, nuž som mu povedala, aby sa ku mne nasťahoval.

–          Aj s jeho manželkou a ich troma deťmi? – udrela som jej na solar. Nemala som to v úmysle, jednoducho sa mi to vyšmyklo z úst.

–          Ty krava závistlivá! – rozkričala sa na mňa a ja som si pomyslela, tak mi treba. Nemala som si o to koledovať.

Otília ma vyhodila z bytu. Cestovala som z Bratislavy do našej dediny osobným vlakom a v ňom som stretla Igora. Dali sme sa do reči a keď som šla s ním na prvé rande, srdce som mala až kdesi v hrdle. O tom, že mám partnera, vedeli len moje dospievajúce dcéry. Veľmi mi to želali. S Igorom som ich zoznámila o pár mesiacov, kedy som si bola istá, že nie som pre neho len známosť na chvíľu. Navrhol mi, aby som sa s deťmi presťahovala k nemu, do bratislavského trojizbového bytu. Sám bol vdovec a bez detí. Moje dcéry prijal za svoje. Plávala, lietala a skákala som šťastím. Rodičia sa dozvedeli, že sme sa zobrali, až keď som im poslala oznámenie. A sestre Otílii som to povedala vtedy, keď som sa dozvedela, že je v nemocnici.

–          Preboha, čo sa jej stalo? – cítila som sa pod psa. Kým ja som šťastná, moja sestra trpí. Vynadala som si do egoistiek.

–          Je na psychiatrii, – povedal otec a sklonil hlavu, – chcela si vziať život.

Nechápavo som hľadela na otca a matku, ktorí stále ničomu nerozumeli. Išla som sa preto na dôvod, prečo Otília urobila toľkú hlúposť, spýtať sama. Myslela som, že je smrteľne chorá a nechce podstúpiť ťažkú liečbu alebo… alebo čo ju mohlo dohnať k tomu, aby sa napchala liekmi a zapila ich fľaškou ginu?

–          V ničom nevidím zmysel života. Nikoho nemám. Ani jeden vzťah mi nevyšiel. Ty sa máš. Ty si znovu vydatá. Máš muža, dve dcéry, ale ja… ja nemám ani jedinú priateľku, – rozvzlykala sa Otília. Chcela som ju vyšticovať a povedať jej, že priateľstvá si treba budovať. Mala som v úmysle jej vynadať, vykričať jej, že na život si nemá právo siahnuť nik, keď ho raz dostal, ale nedokázala som to.

–          Ale máš… ja som tvoja priateľka, – povedala som a Otília si položila hlavu na podhlavník. Pozrela sa von oknom a sťažka si vzdychla. Akoby tým vzdychom povedala, a čo z toho. Veď si to len ty. Ale nahlas nič nevyslovila a ja som jej bola vďačná. Tak ako viem, že vďačná mi nikdy ona nebude za to, že sa jej po jej hospitalizácii snažím ukázať, ako sa dá a ako sa musí žiť.