ĽudiaĽuďom.sk Blog

Kde bolo, tam bolo, za ôsmymi krajmi a ôsmymi župami bolo maličké stredoeurópske sídlisko Petržalka. Táto poskromná usadlosť čítala nejakých skromných 105tis. hladných krkov, no i tu sa blížili sviatky radosti a pokoja. Majitelia veľkých nákupných centier si už hladkali svoje prerastené brušká a opakovane kontrolovali svoje pokladničky, či sa do nich zmestí dostatok peniažkov, ktoré pracujúcim petržalčanom natlačili v tej najväčšej župe zo všetkých žúp široko ďaleko… Zavše sa šušká medzi ľuďmi, že tento štát v štáte sa volá Európska únia a vládnu tam veľký páni zo všetkých kútov nášho maličkého sveta.
No vráťme sa nazad do nášho sídliska. Ľudí už do líčok kde-tu štípe mráz, no i tak stále, ba s blížiacimi sa sviatkami stále viac, výkúkajú zo svojich izbietok a hybaj ho míňať ťažko zarobené „euráče“ (ako sa miestnemu platidlu medzi ľuďmi hovorieva) do predražených, megalomansky vyzerajúcich nákupných centier.
I hrdina nášho príbehu bol jeden z tohto davu. Volajme do napríklad Jožko. Neveľký vzrastom, no v tvári sa mu zračili už letité skúsenosti s Petržalkou. Počas pravidelných pochôdzok v uliciach „svojho“ mesta mu málokedy z tváre vymizol úsmev.
Aj v týchto dňoch to tak bolo. Hoci sa mu brázdilo ulice o poznanie ťažšie, ako v letných mesiacoch, nikdy nezabudol navštíviť neďalekú kaviarničku a posedieť pri svojom „dvojitom bezkofeínovom presse, bez mlieka, ale viac vody…“, bol tým proste už známy. Už to nebolo ako pred desaťročiami, keď človek ako on vzbudzoval v druhých strach, „zdravý“ rešpekt, ba až „nezdravý“ odpor. Jožko bol totiž to, čo sa v slušnej spoločnosti a učených knihách označovalo ako hendikepovaná osoba. No pre nás, bežných ľudí to bol proste invalid. Taký štandardný; súpis jeho diagnóz bol dlhší, ako „curriculum vitae“ väčšiny z nás, od pása nadol necítil nič, no v hlave mu to pracovalo. Ako sám občas zvykol vtipne poznamenať, keby ste sa mu pozorne zadívali do jeho hnedých očí, snáď by ste i vy uvideli, ako mu v mozgu ozubené kolieska občas hádžu iskru. To od toľkého premýšľania.
No, a keďže sa blížili tie sviatky radosti a pokoja, tak i Jožko bol pripravený, že úplne pokojne dobehne do nákupného centra a tam svoj poctivo a ťažko vysimulovaný invalidný dôchodok oplieska na dáku tú drobnôstku pre každého, kto sa mu v ten rok zapísal to jeho srdiečka. I tak bolo, rozbil svoje prasiatko, mince nabral do batôžteka a hybaj ho nakupovať. No a čo, že vonku je snehu až to tak praští, lebo cestárov zima prekvapila, tak, ako sa to obyčajne stáva v tomto ročnom období; no a čo, že vonku je v túto hodinu okrem Jožka aj 105tis. petržalčanov a aj ostatný ľud z tejto krásnej krajinky „od Tatier až k Dunaju“; no a čo, že mestská hromadná doprava, nenaberá rovnako hromadne aj invalidov, aj „intaktné osoby“… Jožko proste šiel kupovať Ježiška a „integrovaný“ pospolitý ľud mu mohol pekne „pospolito“ vyliezť na jeho svedomito vypestovaný, skoliózou obrnený chrbát.
Silou vôle sa predieral haldami snehu, drsný dezén jeho pneumatík (keďže Jožko nebol žiadny simulant, ale pravý, nefalšovaný, úradne overený vozíčkar) rozrážal haldy snehu a hnal sa za svojimi nákupmi. V očiach sa mu už na diaľku zračila pohoda, ktorá nezmizla ani v momente, keď vonku prašťalo nejakých slabých 13 pod nulou a on sediac na kovovom vozíčku kýval poloprázdnym autobusom MHD, ktoré boli svedomito zabezpečené schodmi. Síce, z vnútra aj schodisko vyzerá inak, no z autobusovej zástavky je tá perspektíva odrazu nejaká iná a tak s vtipom zvykol poznamenať: „dole spadnem aj sám, no hore schodmi potrebujem pomôcť, lebo mamičky a starší ľudia to ťažko znášajú, keď sa šplhám po schodoch sám…“
No keď príde ten vytúžený okamih a Jožko sa dostane do „svojho autobusu“, úsmev na tvári sa opäť objaví, lebo „vypadnúť dokáže aj sám“ a tak sa na chvíľku cíti, akoby mu patrili všetky vozovky sveta. A ten čarovný okamih, keď vstúpi do MHD osoba a ľuďom dvíha tlak vreskotom: „kontrola cestovnýýýýýýýýých líííííííííístkov“, Jožko sa opäť iba usmieva, lebo on je invalid a ma na to aj takú kartičku, že je, keby predsa len niekto skúsil pochybovať.
A potom už prichádza tá skutočná vianočná nálada. Aj tie ceny vo výkladoch pôsobia tak vianočne; na každej cenovke nad 100 Euro je totiž namiesto nuly taká veľmi milá hviezdička; no a nekúp to potom… A tak aj Jožko v tomto prostredí za necelú štvrťhodinku minie všetko, čo si poctivo odkladal niekoľko mesiacov. A tak je to dobre, tak to totiž má byť. Každý darček si starostlivo kúpi, skontroluje, odloží do tašky a hybaj ho do baliacej služby; veď aj tá kniha, sviečka, či ponožky si na chvíľku zaslúžia vyzerať ako niečo, čo stojí najmenej 1*** Eur… No nie?
A tak je to aj s celými Vianocami; aj darčeky máme, aj peniažky sa rozkotúľali do pokladničiek majiteľov v megalomansky vyzerajúcich nákupných centier, aj sneh nás všetkých opäť prekvapil, (veď kto už by ho len čakal 2 týždne pred Vianocami, v samotnom srdci našej krásnej, civilizovanej európy, však???), aj sa opäť chutne a veľmi nezdravo všetci opakovane najeme… No a to, že niekto má „snáď“ morálny (asi niečo z dávnej minulosti jedinca), problém, však áno, s nejakým snehom. No a, že to je osoba hendikepovaná, chudáčik, nesamostatný, úplne odkázaný Jožko na vozíčku, no boooooooože no. Veď slnko vyjde aj zajtra, bez ohľadu na to, či nejaký invalid pôjde nakupovať a cestovať v snehu „schodovým“ autobusom MHD, alebo nepôjde.
Ibaže by to bolo inak… Každopádne šťastné, veselé a veľa darčekov… A aj vozíčkarom teda, no…

Maťo B.
(vozíčkar)