TEHOTNÁ
Dáša mala od detstva tendenciu priberať. Keď chodila do ôsmej triedy na základnej škole, vážila takmer deväťdesiat kíl pri výške stosedemdesiat centimetrov. Matka s ňou zašla na endokrinologické vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že dievča má poruchu štítnej žľazy.
- Nemôžeš sa len na to vyhovárať. Nepriberá sa len z liekov, dcérka, musíš cvičiť a menej sa prejedať. Prečo si nechodila na obedy do družiny ale kupovala si sladké malinovky a koláče? Myslíš, že ja sa nič nedozviem? – láskavo sa jej prihovárala mama.
Dáša si s mamou dobre rozumela. Milovala oboch svojich rodičov. Ale keď začala dospievať, otec akoby sa jej začal vyhýbať. Akoby sa bál objatia. Fyzických dotykov.
- Si pre neho už slečna, nečuduj sa, že sa s tebou už nevie muckať, – smiala sa mama. Vzťah medzi otcom a Dášou sa nezmenil, len si už nemali toľko toho čo povedať.
- Ten chlapec sa mi nepáči, – povedal otec, keď im Dáša priviedla domov v sedemnástich rokoch spolužiaka Igora.
- Ocko, ale veď ja si ho nejdem brať.
- Ešte to tak. Musíš doštudovať a potom máš čas aj na rodinu, – povedal otec.
- Ockovi sa nebude žiadny tvoj partner páčiť, Dáška, vždy bude na každého žiarliť. Vieš, ako ťa ľúbi. Ale nič sa ty neboj.
- Mami, sama vieš, že to, ako vyzerám, ma nepredurčuje na výber medzi mužmi. Som rada, že mi Igor nevyčíta nadváhu.
Láska medzi Igorom a Dášou sa ako rýchlo začala, tak rýchlo skončila. Dáša si vyplakala oči a zahryzla sa do učenia. Mala veľa priateľov, ktorým neprekážalo ako vyzerá. Dokázala všetkých rozosmiať, spríjemniť im život svojím prístupom k tomu svojmu. Ako otec predpokladal, tak sa stalo. Dáša vyštudovala gymnázium a prijali ju hneď na prvú šupu na právo. Skúšky robila jednu za druhou s občasným zaváhaním. Keď stála v aule, bola neprehliadnuteľná. Aj keď mala stojedenásť kíl, dokázala svoje kilá nosiť. No každý si ju pamätal ako tú, čo bola oblečená v tmavofialovej róbe a vyčnievala z radu. Nastúpila ako koncipientka do advokátskej kancelárie a po pár mesiacoch súhlasila s tým, že pôjde s Borisom do divadla. Vedel, že miluje divadelné predstavenia, nuž brnkol na jej citlivú strunu. O pár mesiacov ju požiadal o ruku.
- Tak to vidíš, v tvojom živote je všetko, ako má byť, – spokojne priadla mama, kým otec si so zaťom pripíjali na to, že zapadol do ich rodiny.
Mladí sa odsťahovali. Dali si postaviť dom na kľúč a zdalo sa, že hniezdočku lásky chýba už len malý štebotavý drobizg. Ale Dáša nie a nie otehotnieť. Chodila po vyšetreniach.
- Ste v poriadku, pani Lovecká, ale musíte schudnúť. Každé kilo dolu znamená väčšiu šancu otehotnieť.
Dáša sa zapýrila. Vedela, že na tie slová dôjde a riadne sa do nich zahryzla. Ale výsledok dal na seba čakať až pridlho. Vzťah medzi Borisom a ňou uviazol na mŕtvom bode. Nehádali sa, len si nemali čo povedať. Dom bol priestranný, ale prázdny. Po piatich rokoch manželstva došlo k vážnej kríze. Dáša sa dozvedela, že ju manžel podvádza.
- Bolo to len pošmyknutie, láska. Sľubujem, že to s ňou skončím, – dušoval sa Boris.
- Verím ti. Nechcem ťa stratiť a nechcem, aby sme sa rozišli. Stále ťa milujem, – povedala začudovaná, ako múdro sa správa. Iná by tej druhej zuby vyrazila a muža poslala do teplých krajín. Ale ona sa rozhodla mlčať o tom, čo sa stalo. Každý má predsa právo na druhú šancu.
Ale Boris svoj poklesol zopakoval. Na scénu prišla po Irene Alena. Po Alene Zita a Zitu vystriedala Kveta. Dáša zotrvala s Borisom v manželstve celých desať rokov, no už spolu nespávali. Nebola schopná roztrhnúť puto, ktoré ju stále k mužovi ťahalo. Zo stresov, z nespavosti, z ubitej duše stratila tridsať kíl nadváhy. Cítila sa oveľa lepšie. Keď sa vybrala na stretnutie po desiatich rokoch od promócie, obliekla si tie najlepšie šaty, aké našla v butiku. Na cenu nehľadela. Ona mala teraz cenu. A oveľa vyššiu, akú jej pripisoval Boris. Keď ju uvidel, nepustil z nej oči.
- Láska, vyzeráš skvele. Čo keby si prišla na to stretnutie o chvíľu neskôr, – Boris ju pobozkal na nahé pravé plece a ona sa pod jeho dotykom zachvela. Nechala sa zobliecť zo šiat a po niekoľkých mesiacoch sa s manželom pomilovala. Paradoxne, keď skončili, cítila sa pod psa. Ani sa na Borisa nepozrela. Chvatne sa obliekla do šiat smaragdovej farby a lodičky si obula až pri dverách. Schmatla kabelku a bežala pred dom. Taxík prišiel o dve minúty.
Na stretnutie prišla takmer načas. Keď sa ocitla medzi bývalými spolužiakmi, počúvala ódy na to, ako skvele vyzerá. Cítila, ako Štefan, ktorý sa jej vždy páčil, no stále bol zadaný, na ňu pozerá.
- Vyzeráš naozaj skvele, – povedal a ona si uvedomila, že tie isté slová počula pred pár minútami. Asi to bude pravda, pomyslela si pobavene a bez toho, aby si viac spomenula na Borisa, sa celý večer bavila. Skvele bavila.
- Čo keby sme si dali spolu rannú kávu? – spýtal sa Dáši Štefan, keď vyšli pred reštauráciu. Boli medzi skalnými. Už len zopár bývalých spolužiakov čakalo na odvoz, aby si po skvelom večere a noci ľahli do svojich postelí.
Dáša v tú noc si do tej svojej neľahla. V byte Štefana zostala až do desiatej ráno. Milovala sa s ním niekoľko razy. Cítila sa uvoľnená a neviazaná.
- Ďakujem za najkrajšiu noc môjho života, – povedal Štefan, keď sa lúčili, – dúfam, že si to zopakujeme. Viem, že si vydatá, ale to nie je vada krásy… iba ak by bol tvoj muž škaredý ako vodník.
- Nie je, – zasmiala sa Dáša a Štefanovi sľúbila, že mu zavolá.
Nezavolala mu. Ani vtedy, keď sa o pár týždňov dozvedela, že je tehotná. Po desiatich rokoch sa jej to podarilo. Netušila, kto je otcom. A rozhodla sa, že po tom ani nebude pátrať. Napokon, nešlo jej už o Borisa, ale o to malé, ktoré mu bude hovoriť otec, aj ho bude milovať, no tajomstvo, ktoré mala Dáša, si nechala už len sama pre seba.