Teta
Moja mama k nej chodievala, odkedy sme sa presťahovali z väčšieho do malého mesta. Mne ako dievčaťu pripadalo veľmi dospelácke chodiť ku kaderníčke a keď mamka prvý raz povedala – ideme spolu – narástla som o pol metra. V salóne to voňalo chemicky kvetinovo, pod čudným strojom sedeli ženy, hlavy strčené pod hučiacou helmou. Kaderníčka ma omotala plášťom, pripla mi ho pod krkom a začala cvakať nožnicami. Musela som si dať dolu okuliare a bez dioptrií som vôbec nevidela, čo sa deje. Až keď skončila, nestíhala som sa čudovať. Kaderníčka ostrihala a narovnala neposlušné kučery a pridala mi dobrých päť rokov. Čo mi vtedy samozrejme nevadilo. Od toho dňa sa pre mňa stala Tetou. Mama k nej chodila čo dva týždne, my so sestrou oveľa zriedkavejšie. Vždy mala aj pre nás kopu žartíkov. Krásne sa smiala, gestikulovala ponad svoje mohutné popredie a nožnicami cvakala rýchlosťou formuly. Zrkadlo olepené výstrižkami účesov, vždy ochotná experimentovať s farbami aj strihmi.
Keď som vyrástla a prišiel čas tanečných, poskytovala mi Teta azyl. Chodila som do školy aj do tanečnej do susedného mesta. Tam Teta s rodinou bývala. Po vyučovaní som k nim domov vždy nakráčala so šatami a doplnkami. K nim prišla študentka, odchádzala dáma – upravená, rozosmiata a vždy aj dobre najedená.
Keď som ešte viac vyrástla, jedného dňa som do jej salóna prišla s malými bielymi kvietkami a pekným hrebeňom. Teta mi vykúzlila krásny svadobný účes. Nikto iný by to nedokázal. Roky akoby sa týkali len mňa, ona sa vôbec nezmenila.
A zas prešlo niekoľko rokov. Človek už domov k rodičom často nechodí, tým menej sa stretáva so vzdialenejšími starými známymi. A potom sa mi vydávala priateľka. Prídem za ňou ku kaderníčke, dohodli sme sa, aby sme sa ešte pred obradom stihli chvíľu porozprávať. Tešila som sa. Česala ju Teta. Ale ak by som to nevedela, ťažko by som to spoznala.
Teta ochorela. Veľmi schudla a choroba jej vzala kus životnej energie. Ale hlavne to, čo kaderníčky tak veľmi potrebujú. Teta prestala dobre vidieť. Stratila obratnosť. Zrazu málo rozprávala, prestala sa smiať.
Teta dnes už nečeše, dozvedela som sa pred pár dňami. Bez očí je ako bez života, uzatvára sa doma, skoro vôbec nechodí von. Ako sa kedysi v našich životoch objavila, tak sa stráca. Zo životov mnohých, ktorých tešila, rozosmievala, robila krásnymi. Koľko takých ľudí stretávame. Objavia sa a chvíľu kráčame s nimi. Nevieme a nemôžeme im pomôcť, keď sa začnú odchádzať. Neviem, či aspoň trochu cítia, že na nich myslievame. Ale vraj aj v spomienkach je kus energie. Tak aspoň trochu verím, že jej časť nemizne len tak. Že vie posilniť a dodať silu tým, na ktorých spomíname – lebo ju potrebujú.
Marie Stracenská podporuje výzvy
Detský hospic SVETIELKO POMOCI
Chceli by sme vyriešiť absenciu detského hospicu v Košickom a Prešovskom kraji. Radi by sme začali s prevádzkou prvého detského mobilného hospicu v uvedených regiónoch, pretože potreba hospicu je vysoká aj vzhľadom k tomu, že chorých detí na detskej onkológii v Košiciach stále pribúda. Tento rok boli vysoko prekročené doterajšie štatistiky novo ochorených detí na oddelení. Veľa detí bojuje s chorobou druhý alebo tretí raz, a každý ďalší návrat choroby znamená menšiu šancu vyliečiť sa. Tu je už potom potrebný hospic / hospicové služby, aby deti, ktoré boj nevyhrali, mohli dôstojne odísť v kruhu svojej rodiny v domácom prostredí.