Trpká príchuť…
…život sa s nami niekedy nemazná. Niekedy musíme prejsť rôznymi skúškami, životnými lekciami, bolesťou i pádmi. Inokedy je všetko naopak.
„Už dlhé roky je mojim snom ísť aspoň na jeden deň do pásovej cukrárskej výroby (napríklad výroba zákuskov, keksov, cukríkov…), ale do pásovej, veľkej :-), kde možno vidieť všetko od miesenia, cez výrobu až po balenie a zároveň kde si to môžem vyskúšať. Nejde mi o know how receptov, chcem zažiť tú atmosféru. Aj riady po sebe umyjem J“, presne takto znel text jedného z mojich facebookových statusov.
Bolo to krátko po tom, ako som opätovne mala možnosť na Discovery vidieť reláciu „Ako sa to robí“, v ktorej takú veľkovýrobu ukazovali. Konečne som pochopila zmysel káblovej televízie :-).
Status som uverejnila s obavami z výsmechu. Veď kto by už túžil po niečom takomto? A ešte k tomu dlhé roky.
…skúšala som kontaktovať viaceré spoločnosti, výrobne, továrne, no bezúspešne. Buď mi ani neodpovedali, alebo mi napísali, že cudzích do objektu nepúšťajú. Niektorí z bezpečnostných dôvodov, iní zo strachu. Predsa len niektorým išlo o to know how.
Išiel deň za dňom a môj status o pečení zatienil ďalšie statusy. O pár dní si nájdem v správe informáciu, „drž palce, ak to vyjde, bude to pecka.“ A veľa veľa smajlíkov :-).
Vôbec som netušila o čo ide. Osoba, ktorá mi stručnú informáciu zaslala bola Marianna. Žienka, s ktorou som facebookový priateľ niečo cez štyri roky, občas mi niečo lajkne, no osobne sme sa nikdy nevideli. Pred tými rokmi nás spojil jeden projekt – „Darujte sladké Vianoce“, ktorý spočíval v napečení a darovaní koláčov pre ľudí, osoby, ale i celé organizácie v núdzi. A ja som sa zapojila, koláče napiekla a darovala seniorom i týraným mamám.
A potom mi začali chodiť správy.
„Vyšlo to, vyšlo to! Pôjdeš do továrne :-D“.
Spočiatku som neverila vlastným očiam. A potom už ničomu J. Neverila som, že niekto môže mať tak veľké srdiečko, aby sa zaoberal niečím do takých detailov a kto by toľko obetoval „pre cudziu“ ženu, pre mňa.
Marianna najskôr gúúglila hádam všetky značky výrobcov cukríkov, koláčov, čokolád… V surfovaní má evidentne značné skúsenosti, pretože natrafila na článok starý približne tri roky. Článok o spoločnosti, ktorý vyrába cukríky pre severský a pre kráľovský trh. V Leviciach! Následne si ich vyhľadala na sociálnej sieti, kde práve prebiehala súťaž, výzva….“800-tý follower dostane od nás sladkú odmenu.“ Marianka sa zapojila. A nielen to. Musela vydať veľa energie na to, aby si zvýšila šance na úspech. Na stránke chýbalo 13 lajkov k požadovanému číslu a tak zbuntošila všetkých svojich online priateľov a prosila ich o lajky. Ona zatiaľ starostlivo sedela pri počítači a striehla, aby ju niekto nepredbehol :-).
„Som 800-tý follover“, stálo v jej ďalšej správe v čase, keď som ešte vôbec netušila, o čom točí :-).
Spoločnosť Cloetta ju následne vyzvala, aby doručila svoju adresu a oni jej ako odmenu zašlú sľúbenú sladkú odmenu. Marianna sa ju hneď snažila vybartrovať J. Napísala im: „Rada sa vzdám sladkej odmeny, ak by bolo čo i len trošku možné ukázať mojej kamarátke pásovú výrobu vašich cukríkov“.
„…veľmi radi… a samozrejme budeme radi, keď prídete aj spolu s kamarátkou…“, odpoveď nedala na seba dlho čakať.
Že čo?? Podnik, ktorý vyrobí denne 36 ton cukríkov, ktorý ich dováža pre kráľovskú rodinu, má niekoľko závodov po celom svete a zamestnáva cez 700 ľudí si nájde čas a bude sa nám venovať?? A to bez okolkov. Nebolo žiadne „nedá sa“, „nemôžeme“. Za krátko sme mali dohodnutí termín.
Marianna ma vyzdvihla u mňa doma. Hlavou mi vírili myšlienky „do kelu, veď ju nepoznáš, nikdy ste sa nestretli, čo keď…“. Keď stála na parkovisku všetky pochybnosti pominuli J. Pozdravilo ma mladé, veselé a najmä usmiate žieňa, ktorou v danom okamihu lomcovali presne také isto pocity, ako vo mne. Nadšenie, že ideme na výlet :-).
Vozík v kufri, ja na mieste spolujazdca, hudba sa ozývala celým vnútrom. V tom mojom bolo toho ešte o čosi viac…
Neustále som rozmýšľala, prečo to Marianna pre mňa urobila. Koľko námahy musela vynaložiť pre cudzieho človeka. Koľko času obetovala z toho svojho. Pre jeden sen. Ten môj…
V aute sme viedli debaty o sociálnej práci, o každodennom živote, o rodine, ľuďoch, spoločnosti. Veľa sme sa smiali, mám pocit, že bez prestávky J. Potom kratučká prestávka na pumpe, vonku sa hlásila prichádzajúca jar, len moje nohy ešte prežívali zimu. Slniečko svietilo, ja s Mariannou tiež :-).
Obrovský areál. Kamióny, rampy, niekoľko budov. „Kto poje všetky tie cukríky??“, blyslo mi hlavou.
Sadla som na vozík, dvere sa zakrátko otvorili, prišlo privítanie, pár slajdov o spoločnosti, o výrobkoch, bezpečnostné pokyny pred vstupom do výroby, biele plášte, ktoré mi pre porušenú jemnú motoriku nešli ani za ten svet zapnúť :-D, červené čiapky ako znak, že sme v závode návšteva. Umyli sme si ruky a v tom sa otvorili tie obrovské dvere do prvej z cukríkových hál.
Ocitla som sa v raji. Myslím, že keby tam lietali muchy (čo pre ich dôsledné dodržiavanie bezpečnostných a hygienických pokynov nehrozí), tak mi naletia do mojich otvorených úst J. Bola som, ako zvyknem hovorievať, úžasnutá :-).
Vôňa sa šírila každým centimetrom, miesto na miesenie, varenie, chladenie, vtláčanie, sušenie, sekanie, balenie… úplne ako doma, keď pečiem koláče. Len ich mixér je na tonu surovín a pracovná doska je na pol haly J. „Vitajte v našej kuchyni“, povedala pani zo spoločnosti. No nebudem vám hovoriť, že tie kotly by som sotva postavila na bežný kuchynský sporák J. „Prepáčte…, ja som síce v statuse napísala, že si po sebe riady umyjem, ale môžem to vziať späť?“, s humorom som sa opýtala, keď som zbadala veľkosť tých kuchynských kotlov :-D.
Nikdy by som neverila, koľko roboty je za výrobou jedného cukríka. Koľko dní potrebuje schnúť, aby sa dal ďalej spracovať, koľko vrstiev surovín je potrebných, aby bol povrch tvrdý, alebo naopak mäkký a pružný.
Keď sme prišli k výrobe tých gumených, to som už priam hýkala J. Myslela som na kamarátku Danku, ktorá je na nich tak trošku závislá. Ale pšššt, odo mňa to neviete :-). Cukríky v zásobníku, na pásoch, na táckach vo veľkosti kamióna, v krabičkách, v krabiciach, sáčkoch, v kontajneroch. Všade.
Keď som chutnala už x-tý v poradí, sladký, kyslý, mentolový, žltý, čierny, aj ten so soľou…, môj život dostal radikálne novú príchuť. Aj keď dnes viem, že s cukríkmi to nesúvisí…
…neboli sme organizovaná skupina ľudí, ani študenti z potravinárskej školy. Len dve obyčajné baby, ktorým firma venovala svoj čas. Len tak. Bez lesku reflektorov, bez kamier.
Spoznala som nielen zákutia výroby a dokonca aj know how niektorých cukríkov, chutnala som cukríky, ktoré na Slovensku nenájdete, na ktorom „si šmakuje“ kráľovský dvor… Spoznala som ľudí, ktorí každou jednou bunkou svojho tela žijú tým, čo robia. Sršala z nich energia, chuť, záujem. Každý, koho sme v závode stretli, či už to bol človek z administratívy, z laboratória, z výroby, každý jeden sa nám pozdravil. Každý sa na nás usmial a nikto nemal problém s nami prehovoriť.
Posledné dvere z výroby von. Vyzliecť plášte, čiapky zahodiť. V rukách držiac tašku plnú cukríkov, presne takto nás spoločnosť vyprevádzala.
Prešlo pár dní a ja sa občas prichytím pri tom, že ešte stále sedím s otvorenými ústami. Neviem, či to, čo som zažila bolo skutočné, 
alebo ma niekto premiestnil do rozprávky. Lebo ak áno, predčila všetky moje očakávania.
Ďakujem Ti Mariannka. Za všetko, čo si urobila pre cudziu babu, ďakujem za ľudskosť, ale i za splnený sen, ktorý si budem pripomínať v časoch, kedy môj život nebude mať zrovna tak sladkú príchuť.
…lebo život má rôznu podobu.
„Niekedy najlepšie, čo môžeš urobiť je nepremýšľať, nepredstavovať si, neriešiť to.
Iba veriť, že sa všetko nakoniec vyrieši najlepšie ako môže…“.