ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Čudujem sa každému, kto si u vás kúpi vodu v obchode.“ – povedal jeden Nemec v Košiciach. „My takú chutnú vodu nemáme.“ A znovu sa napil z kohútika. Aj u nás voľakedy skoro každý píjaval vodu zo zdroja. Globalizačné reklamy však hravo prevalcujú sedliacky rozum. Vraj voda (prípadne dochutená ftalátmi (z) plastovej fľaše je čerstvejšia. Zaplatíme nielen za vodu, ale najmä za dopravu, distribútora i obchodnému reťazcu. Z rozpočtu našej domácnosti.

V školskej jedálni pozorujem taniere odnášané po obede k okienku. Ak niekto zjedol všetko, určite je to člen pedagogického zboru alebo školník či upratovačka. Ťažko nájsť žiaka, ktorý zjedol viac než polovicu obeda. Deti sa už ocitli v bludnom kruhu. Každú prestávku je v bufete rad na čo najslanejšie čipsy a čo najsladšiu kolu. Obed podľa noriem výživy v takej konkurencii nemá šancu. Končí v pomyjách, ktoré predpis velí vyliať. Biznis opäť zvíťazil. Rodičia zaplatili obed, chipsy i kolu. Z domáceho rozpočtu.

„Pán Kolcun, sme z vidieka, z hladovej doliny, dajte našej škole zľavu na prehliadku mesta.“ Tá sa ešte ani nekončí, už ma tá istá učiteľka súri: „Pán Kolcun, deti si už chcú ísť nakúpiť do Auparku…“

Peniaze sú míňané nesprávnym smerom. Plytvá samospráva, vláda, Európska únia, NATO… Mnohí, čo si to všímajú, by doplnili presné čísla. Vedia však, či ich deti zjedli naozaj obed v jedálni?

V malom by sa neplytvanie malo najľahšie ustrážiť. Tretina potravín sa v domácnostiach EÚ však vyhadzuje a zároveň sa kupujú zbytočnosti.  Proti tomu sa v  súčasnosti búri málokto. Hádam najviac L. K. – hrdina prvého antikonzumného románu na Slovensku Najnovší hriech.

Týmto blogom však chcem (okrem ostatného) podporiť inú knihu (J. Zachariáš: Medzi trónom a nebom), ktorá by mohla vyjsť, chýbajú už iba prostriedky na tlač. Verím, že ak sa odbúra čo len minimum plytvania, kniha vyjde. A nielen táto. A nielen knihy.