ĽudiaĽuďom.sk Blog

Už sa dávno zotmelo.

Cestujem v autobuse smerom domov.

Dievča sediace oproti mne má v očiach slzy.

Vystúpim na konečnej zastávke.

Mladík, ktorý sa tam opiera o neďaleký stĺp, nevyzerá celkom triezvo. Pokračujem v ceste.

Partia rovnako podgurážených mladých vulgárne okrikuje okoloidúcich. Blížim sa k budovám panelákov. Zdravím chalana z prízemia. Odbehol si na cigaretu. Vyzerá byť nervózny.

Vystupujem po schodoch.

Počujem hlasy a buchot vecí dopadajúcich na zem.

Susedia sa už zasa hádajú…

A ja idem ďalej. Len rozmýšľam, čo bude za našimi dverami. Často sa mi stáva, že len tak prejdem okolo.

Veď sú to iní ľudia. Neznámi. Čo ma do nich? Ja mám tiež svoje problémy.

No občas sa vo mne niečo ozve a ja sa predsa len zamyslím. Prečo je toľko nešťastných ľudí? Veľakrát vidím ich smútok, bezmocnosť, strach či napätie z problémov, ktoré si nesú. No je jednoduchšie tváriť sa, že o tom neviem. Že sa vlastne nič nedeje. A neraz sú to oni sami, ktorí si nasadili úsmev a navonok predstierajú, že je všetko v poriadku. O istých veciach sa totiž nehovorí. Nehovorí sa o tom, že máme doma problémy. Pretože otec je násilník a mama to nezvláda, tak pije. V škole sa nikto nesmie dozvedieť, že nemáme peniaze a žijeme len z podpory. Tiež je vraj hanba, mať 18 a nevedieť, o čom je sex. Je na posmech, keď si nevypijem s partiou. No o tom, že je to len chabý pokus, ako zabudnúť na svoje problémy, sa už opäť nehovorí. Nehovorí sa ani o tom, že máme problém, keď večer čo večer skúšame s kamošmi éčko a rôzne hríbiky. Rozprávať sa o našich pocitoch je tabu. A tak zisťujem, že nikto o mne nič nevie. Nikto netuší, že už nevládzem. Cítim sa opustene. Niečo mi chýba. Neviem, dokedy to tu ešte vydržím. A nie som jediný. Všetko to vidíme, no radšej nechceme o tom vedieť.

Pripustiť si existenciu problémov sa zdá byť horšie a oveľa náročnejšie. Narušilo by to tú skvelú predstavu, ktorú o sebe máme. Tak sa tvárime šťastne, síce nie sme. Stačí len otvoriť oči a pozrieť sa okolo seba. Moja večerná cesta domov je toho dôkazom.

Možno sú tí ľudia už unavení z toho, že celý deň hrajú divadielko. Už ich bolia sánky z falošného predstieraného úsmevu. Ovisli im plecia, ktoré sa cez deň tvárili tak hrdo a sebavedome a vtedy sa ukáže ich pravá tvár.

Slzy. Zapíjanie starostí. Agresivita. Túžba po cigarete. Nervozita. Hádky. Prázdnota. Osamelosť.

Nedá sa pretvarovať večne, to vie každý.

Toto pre zmenu všetci vieme, no v reálnom živote nevidíme, že by si toho bol niekto vedomý.

www.ipcko.sk