Viete, čo je rakovina?

Vo svojom príbehu sa vrátim o 35 rokov späť. Práve vtedy sa mi narodil prvý syn Robko. Zdravý, len hlavičku mal stále nabok. Chodili sme pravidelne na poradne, odporúčali podkladať hlavičku, narovnávať. Nepomáhalo. Robko mal asi rok, keď ortopéd odporučil operáciu tortikolisu. Aká som bola nešťastná, taký malý a operácia. Ani ma vtedy nenapadlo, že tortikolis je vlastne nič oproti tomu, čo nás čakalo o niečo neskôr.

Už sme boli prijatí na oddelení ortopédie, keď mu lekár zistil v brušku akúsi „hrčku“. Operácia tortikolisu sa odkladá. Boli sme prepustení domov, nasledoval kolobeh vyšetrení a behom týždňa sme čakali na príjem na Kramároch. V tom čase pacient  nemohol byť o svojom zdravotnom stave informovaný. Lekár zdravotnú dokumentáciu dal do obálky, prelepil páskou a poistil pečiatkou. A tak som len vedela, že má niečo na pečienke a musí byť operovaný. V prvých chvíľach mi ani nedošlo, že to môže byť niečo vážne. Nebolo mi ani divné. že do Bratislavy sme sa dostali behom týždňa. Bez známostí, bez podplácania.

Syn mojej kamarátky  mal rázštep pery a podnebia a ona často spomínala, koľko ju to už stálo peňazí. Prvé,či mi napadlo, boli peniaze. Bola som mladá a myslela som si, že bez úplatkov to nejde. A my sme peniaze nemali. Všeličo mi chodilo po hlave. Keď som prišla domov, nachystala som si aj veci, čo mu oblečiem do truhličky….

V deň operácie som čakala vo vestibule.  Ten čas bol nekonečný. Uľavilo sa mi, keď mi lekárka povedala, že Robko operáciu prežil. To mi vtedy stačilo. Za pacientmi návštevu nepúšťali a keď som tam išla, tak len po informácie. Asi po 2 – 3 dňoch som sa spýtala, čo to vlastne bolo. Lekárka ma informovala. Na tú dobu, pre mňa, dievča z dediny, veľmi odborne: „ Bolo to zhubné.“ To mi ale nič nehovorilo. Úplne kľudne som sa spýtala, čo bude ďalej, akú má nádej. A ona odpovedala otázkou: „ Viete, čo je rakovina?“ Tak toto pochopilo aj dievča z dediny, ktorému sa v tej chvíli zahmlilo pred očami.

Po chvíli som začala vnímať. Dozvedela som sa, že  sme mali veľké šťastie, že má silné a zdravé srdiečko. A že je siedmy takýto malý pacient v rámci Slovenska, ktorý prežil takúto operáciu.A že sme prišli v hodine dvanástej, možno o týždeň by už bolo neskoro. Jedna polovica pečienky už nebola pečienka, ale nádor obalený v blane od pečienky, keby táto praskla, už by bolo neskoro.  A že po operácii sa zotavuje dobe.

Asi po dvoch týždňoch mi jedna lekárka sľúbila, že v nedeľu bude mať službu, ak prídem, že mi ho ukáže. Veľmi som sa na tú chvíľu tešila. Nemohla som sa dočkať, kedy sa otvoria dvere, v ktorých bude môj syn v niečiom náručí. A kedy si ho aspoň nachvíľu zoberiem do svojho náručia.  Dvere sa otvorili, zbadala som svoje dieťa, ktoré som si chcela nachvíľu popestovať, no moje dieťa sa odvrátilo a začalo hrozne plakať. Už nepoznalo svoju mamu.  A tak bolo hneď zanesené na oddelenie s ospravedlnením, že má veľkú ranu a plakať nesmie.

Asi po 4 týždňoch sme Robka konečne priviezli domov. Bol bledučký, slabučký. Nevedel sedieť.  Mal 16 mesiacov a my sme z povala museli zniesť kočík, v ktorom sme ho vankúšmi podkladali, aby usedel. Bolo mi povedané, že keď prežije rok, máme vyhraté. A máme ho sledovať, ak by sa nám niečo nepozdávalo, treba hneď ísť na kontrolu. Bol to neuveriteľne dlhý rok, počas ktorého v noci aj jeho hlbší nádych ma zobudil. Teraz má syn 35.

 

Rakovina v rodine po druhý raz

Na jeseň v r. 1987 naša mama začala chodiť po vyšetreniach, mala problémy s konečníkom. Potvrdila sa rakovina konečníka, v januári 1988 ju operovali, spravili jej vývod. Bola operovaná v malej nemocnici, spravili, čo bolo nevyhnutné a tým to skončilo.Veľmi ťažko to znášala, ale naučila sa s tým žiť.  Asi o 8 mesiacov sa jej na hr. čreve vytvoril nádor znovu, bola nutná ďaľšia operácia. Tentoraz v okresnej nemocnici, tam jej vyoperovali celé hrubé črevo, lebo ho mala celé napadnuté polypmi. Po operácii žila asi týždeň, jej starší organizmus neuniesol v krátkom rozpätí dve také veľké operácie. Keby jej hrubé črevo odstránili hneď…

 

Rakovina po tretie

Koncom decembra 1987 som zistila, že  ma akosi preháňa, začala som sa sledovať. Najskôr som si myslela, že to je len psychika – reakcia na mamin zdravotný stav. No keď hnačky neprechádzali ani po mesiaci, predsavzala som si, že sa pôjdem dať vyšetriť. Ale boli iné „ neodkladné povinnosti“ až do konca januára, kedy sme mali autonehodu. Odniesla som si to hlavne ja. Mnohopočetné pomliaždeniny, ťažký otras mozgu, zlomené 4 rebrá, roztrhnuté pľúca s následným pneumotoraxom, krvácanie do brucha. Hospitalizovali ma v Trenčíne, naša mama vtedy ležala v inej nemocnici. Týždeň som ležala na ARE, nikto si nebol istý, či prežijem, pretože s 3 hadičkami v pľúcach som išla „pod nože“, keď mi išli čistiť dutinu brušnú. Lekári sa priamo pri mojej posteli radili, či operovať, či nie, bolo to veľké riziko, ale iné východisko nebolo. Mohla som zomrieť na otravu, alebo v narkóze. Alebo prežiť. A tak som zaspávala s vedomím, že už nikdy neuvidím moje tri malé deti, vtedy 10, 8 a 3 – ročné. Keď som sa z narkózy prebrala, nado mnou som videla sa skláňať postavy v bielych plášťoch. Prvé, čo mi prebehlo hlavou, bolo: „tak predsa tí anjeli existujú“. Tu musím dodať, že neverím v Boha. To len tak na okraj.

Keď už som trochu vnímala, opýtal sa ma lekár, či máme v rodine niekoho chorého na rakovinu hrubého čreva. Ja som mu odpovedala otázkou: „Mám vývod?“ Nemala som.  Potom som povedala, že mama je práve v nemocnici po operácii. Dozvedela som sa, že som mala 2 nádory, odstránili mi asi 30cm hrubého čreva, pravdepodobne, že je to zhubné a že vo vlastnom záujme sa má dať vyšetriť pokrvná rodina mojej mamy. Povedala som to mojej sestre, lebo viac súrodencov už nemám. Sestra išla k svojej lekárke, tá ju na nejaké vyšetrenie poslala, vraj je v poriadku. Ja som  asi po mesiaci hospitalizácie prišla domov, medzitým už mama doma bola. Po zotavení sme spolu s mamou chodili na chemoterapiu, ja som počas chemoterapie bola hospitalizovaná aj na pľúcnom oddelení pre opakované zápaly pľúc. Počas tejto hospitalizácie som bola objednaná na kolonoskopiu,vyšetrenie som aj absolvovala. Dozvedela som sa, že mám celé hrubé črevo samý polyp a každý sa môže kedykoľvek zvrhnúť na rakovinu. To bolo na ten čas všetko. Vie si niekto predstaviť, aká to bola pre mňa správa? Nič bližšie. Či sa s tým dá niečo robiť, koľko sa s tým dá žiť, nič. A to som bola v nemocnici, s nikým sa povyprávať, požalovať, poradiť… V tom čase sa o rakovine nerozprávalo. Ako som spomenula, brala som v tom čase chemoterapiu, hanbila som sa aj za to, že mi padali vlasy. Hanbila som sa upratovačke priznať, prečo je pri mojej posteli toľko vlasov. Vždy ráno som ich nenápadne zbierala z postele aj z podlahy. A do toho ešte správa, že mám napadnuté celé hrubé črevo… Nikto si nevie ani predstaviť, aké muky so prežívala v noci, keď som nemohla spať.

Pri ďalšej návšteve gastroenterológa som sa dozvedela, že sa dá žiť aj bez hrubého čreva. Znovu mi aj on povedal, nech príde k nemu aj moja sestra.  Povedala som, že ona už na vyšetrení bola a že je v poriadku. On mi na to povedal: „Ale ja by som ju predsa len rád videl“. A tak sa išla dať vyšetriť znovu. Išla iba preto, lebo ju na vyšetrenie pozval, bola si istá, že si ide len utvrdiť, že je zdravá. Aké však bolo jej prekvapenie, keď sa dozvedela, že má celé črevo posiate polypmi. Lekárka ju vtedy poslala na iné vyšetrenie, ako mala, tam sa polypy nevideli.

Tento gastroenterológ, myslím si, dokonca som presvedčená, že konal nad rámec svojich povinností. Mohol nás odoslať jednoducho na chirurgiu, napr. do spádovej nemocnice, kde našej mame s diagnózou polypóza hrubého čreva odstránili len časť čreva s nádorom a o 8 mesiacov zomrela. No on, LEKÁR Bajzík, gastroenterológ z Považskej Bystrice, nám vybavil operáciu v Banskej Bystrici. Sestra bola operovaná hneď, ako to bolo možné (totálna kolektómia hrubého čreva). Ja až 1,5 roka po  zotavení po úraze a chemoterapii.

Ja mám 2 dcéry a jedného syna, sestra má 2 synov. Všetci chlapci sú po totálnej kolektómii hrubého čreva pre polypózu. Sme v sledovaní gastroenterológa, raz za pol roka chodíme na vyšetrenie, odstráni nám nové polypy z konečníka, čo sa nedá prístrojom, to nám chirurgicky odstráni MUDr. Smatana, t. č. primár chir. Odd. FN v Trenčíne. Tu mi nedá nespomenúť, že už by sme mali dávno vývod, keby nám väčšie polypy, ktoré sa nedajú odstrániť prístrojom, nezačal operovať práve MUDr. Smatana ešte ako primár chir, odd. v Púchove. Že to nieje až taká samozrejmosť, sme prišli na to, keď toto oddelenie bolo zrušené, MUDr. Smatana bol bez miesta, sestre bolo treba odstrániť polyp a nemal kto. Bola asi v 3 nemocniciach a všade jej navrhovali vývod, s čím nesúhlasila. Až potom, už toľkokrát spomínaný MUDr. Bajzík, jej vybavil chirurga v NOU v Bratislave.

 

Rakovina po štvrté

Bolo to pred 4 rokmi. Tu už sa nebudem veľmi rozpisovať. Ako som spomínala, chodím na kontroly, začali sa mi robiť polypy aj na dvanástniku. Keď ich nebolo veľa, dali sa odstraňovať. Keď sa už nedali, bola mi navrhnutá operácia. To už som chodila aj gastroenterológovi do OÚSA v Bratislave, ten má iné prístrojové vybavenie. Na chirurgickej ambulancii, kam som bola odoslaná, ma lekár informoval, o akú operáciu ide. Že je to jedna z najťažších brušných operácií, pri ktorej musí byť odstránený celý dvanástnik, spodná časť žalúdka, tretina pankreasu, žlčník aj zo žlčovodom, aj časť tenkého čreva. A mám sa rozhodnúť. Môžem sa dať operovať hneď, preventívne. Ž je možné, že sa s tým dá ešte nejaké 2 – 3 roky počkať, samozrejme, že s kontrolami. Dlho som nerozmýšľala. Mala som vtedy asi 55 rokov a čím je človek starší, tým operácie ťažšie znáša, aspoň tak som si to myslela a myslím ja. To bolo začiatkom leta a 7.10.2009 som bola operovaná na dvanástnik, na ktorom už boli 2 zhubné, ale malé nádory. Obišlo sa to bez chemoterapie.

Som vďačná všetkým lekárom, ktorí sa o nás starajú, aj tým nespomenutým.Som vďačná taktiež za možnosť o chorobách diskutovať, otvorene hovoriť. Sama na sebe som okúsila, aké je ťažké s chorobou žiť len sám. Moje deti sa dozvedeli, že som mala rakovinu, až keď boli dospelé. A moje vnúčatá to vedia už teraz. Aj vedia, že je to ťažká choroba, ale že sa dá liečiť. Aj  žiť s ňou. Aj keď ja im vravím, že už som vyliečená. Ale na dvere zaklopať môže hocikedy. A vstúpiť aj bez opýtania .


Emiliána Beňová podporuje výzvy

Image 96

Prosím, pomôžte inv. dôchodkyni s malými vnúčatami vyriešiť pretekajúcu žumpu do pivnice

Prosím dobrých ľudí o finančnú pomoc na zakúpenie septiku, obsah žumpy preteká do pivnice a kotolne. V obci nieje kanalizácia. Ak by zostali peniažky, použila by som ich na kúpu novej postele.

Podporiť výzvu

Image 33

Tréningové centrum pre hendikepovaných

Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu

Image 68

Spoločnými silami dokážeme veľké veci

Ahojte, voláme sa Sárka a Ondrejko, sme 5,5 ročné usmievavé dvojičky a obaja by sme chceli byť, ako zdravé deti. Žiaľ ručičky a nožičky nás nechcú počúvať....

Podporiť výzvu

Image 14

Vrúcna prosba k dobrým ľuďom

Vrúcne prosíme dobrých ľudí o finančnú pomoc pre päť člennu rodinu.Verime že stále dobrý ľudia s veľkým srdcom existujú. Veríme že našu výzvu podporíte s každým eurom....

Podporiť výzvu