ĽudiaĽuďom.sk Blog

Aké jednoduché je súdiť. Je jednoduché mať presný a ničím neotrasiteľný názor. Aké strašné je však žiť s myšlienkou, že tie predošlé dve vety sú pravdivé.

Je sobota popoludní a ja chlípajúc neosladenú kávu uvažujem nad ostatným týždňom. Málokedy totiž v priebehu niekoľkých dní stretnem toľko zaujímavých a podnetných ľudí. Zriedkakedy mi život ponúkne odpovede na otázky, ktoré často ostávajú nezodpovedané v diskusiách nielen na Facebooku i iných webových fórach, ale aj v rozhovoroch v reálnom živote…

Srkám stále chladnejšiu kávu a sumarizujem otázky i odpovede.

Naozaj nepotrebujeme rodovú rovnosť?

Vraj je ohrozením, vraj ju netreba, údajne to je koniec našej civilizácie. Hovoria to dokonca mnohé moje známe, kamarátky, ženy – do jednej biele ženy, žijúce v mestách, v skvelých manželstvách. Možno by som im aj uveril, veď čo ja ako chlap o tom viem…

Ale v pondelok som videl kúsok z filmu, ktorý premietla Ingrid Kosová. Počul som výpovede rómskych žien o ich postavení v spoločnosti. O tom, že hladný muž rovná sa jedna po hube. O tom, že ak v dvadsiatke nemajú deti, komunita nimi začne opovrhovať. O tom, že rómske dievčatá nedokončia školu nie preto, že by to bolo ich rozhodnutie, ale preto, že sú odsúdené na rolu matky, roditeľky, slúžky. Rovné sú si s mužmi akurát v tej smrti.

Ako dobre sa žije zo sociálnych dávok?

V piatok som bol na divadelnom predstavení Júlie bez balkónu. V hre štyri dievčatá, ktoré vyrastali v detských domovoch po celom Slovensku hovoria o tom, aké to bolo. Desivé výpovede. Bolestivé.

“Strašne som chcela mať mamu,” hovorí jedna z dievčin v jednej z najdojemnejších scén. Spomenul som si na hoax, fámu o tom, ako nás tlačia do popretia rolí matiek a otcov. Že už bude poznať iba rozdelenie rodič 1 a rodič 2. V tejto chvíli som si uvedomil, že väčším problém je rodič nula. To je číslovka, ktorou sa musíme zaoberať.

Po predstavení nasledovala diskusia, v ktorej režisérka Vierka Dubačová povedala mnohé rovnako strašné veci. O tom, ako pri práci s týmito dievčatami po prvý raz zažila rasizmus. Ako na ňu a jedno z nich, nahuckal muž na ulici psa. Tie dievčatá sú totiž Rómky. Sú to mladé, pekné baby, ale nemajú správnu farbu kože. Nezamestnajú ich ani ako upratovačky, pritom sú to skutočne šikovné krajčírky. Nie že by to bolo podstatné, ale žijú v Banskej Bystrici, i keď tento problém by asi mali všade.

Keď hovorila Vierka o dievčatách, hovorila o nich ako o deťoch nás všetkých. Pretože oni rodičov potrebujú. V zákulisí nám ale povedala čosi, čo mi ukázalo, že ak sme skutočne rodičia všetkých opustených a zanedbaných detí, tak sme rodičia krkavčí.

Tieto dievky dostávajú dávky vo výške 60 eur mesačne. Takmer polovicu dávajú za ubytovanie v útulku, ostane im akurát na polievku a na chleba. Večeru či raňajky nepoznajú. Vstávajú o desiatej, lebo v spánku hlad necítia. A keď im minule ktosi ponúkol večeru, odmietli. Sklopili hlavy a povedali, že sa boja, aby sa im žalúdky neroztiahli.

Aj takto žijú v roku 2013 ľudia v srdci krajiny, ktorú obýva údajne ten najpohostinnejší národ.  A takto dobre sa žije zo sociálnych dávok, luxusne veru.

Fakt nepotrebujeme sexuálnu výchovu a sexuálne násilie neexistuje?

V stredu sme ukončili a vyhodnotili súťaž ReŠtart Slovensko 2013, mal som česť byť v jej poradnom orgáne a porote. Videl som skvelé projekty, zapálených ľudí a veľkú snahu zmeniť túto krajinu. Spoznal som napríklad autorov a tvorcov Demagog.sk. Vynikajúcich mladých ľudí, ktorí sledujú vystúpenia politikov a overujú, nakoľko sú ich výroky pravdivé a koľkými klamstvami si pomáhajú. Vo svojom voľnom čase, zadarmo. Len vo viere v lepšiu krajinu.

Vďaka ReŠtartu som však stretol aj dievčatá a ženy, ktoré spúšťajú web pre obete sexuálneho násilia a chcú docieliť, aby spoločnosť začala konečne túto tému brať vážne. Chcú lámať mýty, ale aj tlačiť na políciu, aby si robila svoju robotu. Neteší ma, že je taký portál potrebný, no svet nie je dokonalý. Teším sa preto, že napokon vznikne. Pretože už len počúvať príbehy žien (ale aj mužov), ktorí zažili sexuálne násilie a navyše príbehy o tom, ako ich okolie nepochopilo či odsúdilo, je strašné.

Desím sa ale tých, ktorí hovoria, že sexuálna výchova nie je potrebná, že s deťmi a mladými netreba hovoriť o sexe, o tom, čo je a čo nie je normálne, lebo tam kdesi je živná pôda všetkých fám, s ktorými obete sexuálneho násilia musia bojovať.

Čo vlastne bránime?

Verím v rodinu, verím v spoločenstvo ľudí dobrej vôle, verím v Boha, ale neverím v to, že cesta k zlepšeniu sveta vedie späť. Občianske a ľudské práva nie sú chiméra, nie sú niečim, proti čomu treba bojovať. Ak si myslíte, že ženy sú si s mužmi rovné, opýtajte sa Ingrid. Ak si myslíte, že sa dobre žije zo sociálnych dávok a Rómovia nechcú robiť, opýtajte sa Oľgy, Táni, Miriam a Adely. Ak si myslíte, že obete sexuálneho násilia si za to môžu samé, pozrite si web iniciatívy Nemlčme.

Nezakuklime sa vo svojich obavách z okolitého sveta, nepodľahnime strachu z niečoho, čo nepoznáme. Ak totiž ostaneme žiť svet, ktorý žijeme, mnohí ho prežijú v strachu, hlade, ponižovaní. Alebo ho neprežijú vôbec.