Výnimočné deti
Každá matka je presvedčená, že má tie najkrajšie, najinteligentnejšie, najposlušnejšie, najvďačnejšie, najtalentovanejšie a najgeniálnejšie deti pod slnkom.
– Môj Ivanko bol už ako dieťa nevýslovne krásny. Len čo som s ním vošla do predajne a držala ho na rukách, predavačky sa zhŕkli okolo neho a robili mu opičky, len aby sa na ne usmial. Na základnej škole, raz, keď bol doma s angínou pectoris, musela som ho poslať do lavice, lebo mali v triede hospitalizáciu a pani učiteľka sa ním chcela pochváliť – nadúva sa Anežka, pomýliac si hospitáciu s hospitalizáciou a naširoko rozkladá ruky, na ktorých si nie je možné nevšimnúť si dlhočizné nechty natreté cyklámenovým lakom. Človeku sa až dych zastaví pri horúčkovitom premýšľaní, ako sa tá dokáže pošpárať v nose, keď ju čosi nevýslovne šteklí. Zákusok prudkým trhnutím ruky odmieta. Nie, ona si stále drží váhu, ona predsa nepodľahne takej prízemnosti, ako je napchávanie bachora tak nezdravou výživou ako sú kilá šľahačky. Kým Anežka do aleluja ospevuje dnes už dvadsaťtri ročné dieťa, Filoména, Klaudia a ja sa dusíme po vlastnej linke /zdravej výživy/. Útočíme na dezertné tanieriky ostrými hrotmi vidličiek a predbiehame sa, ktorá schosnuje viac druhov čerstvých zákuskov. Anežka sa strasie hnusom, spôsobne upíja z nescafé /to musíte malíček na ruke, v ktorej držíte šálku za uško, vystrčiť dopredu a akomak ho nachýliť/ a s naširoko roztvorenými očami nadväzuje niť po niti.
– Pamätáte si, že na gymnáziu bol vyznamenaný?
Žiadna z nás si nič také vo svojej mozgovej databáze neuložila, ale prikývneme pre istotu všetky. Prečo by nás mal teraz niekto klamať, keď ani vtedy to nebolo pre nikoho z nás /okrem vlastnej matky/ životne dôležité. O to skôr, ak sme vedeli, že maturitné vysvedčenie si nikto nikdy od vás v zamestnaní pýtať nebude.
– Na výšku bol prijatý bez pohovorov. Celé štúdium robil skúšky vždy na prvý termín. Viete, on je tak prudko inteligentný… má to po mne, – usmeje sa sebavedome sebavedomá matka, ktorá rozhodne na nedostatok sebavedomia neumrie a myslí to tak smrteľne vážne, ako aj výrok, že zásadne všetko dobré dedí dieťa po matke.
– Po promócii sa trhali o neho viaceré firmy… to viete, niečo nás to s mužom stálo, ale čo by sme pre nášho malého… teda dvojmetrového chlapca neurobili. Môj muž s ním chodil aj na skúšky, syn potreboval duševnú podporu, to viete, máme len jeho… no ale aby som dokončila. Syn vystriedal niekoľko firiem, stále bol nespokojný, ale teraz je u jedného súkromníka, to viete, čosi nám to odčerpalo z rodinných úspor, no ale ak to jemu zabezpečí skvelú budúcnosť, no, neurobte to! – Anežka urobí dramatickú pauzu, no reagujte, keď sa vám robia hrče za ušami z gaštanových jazýčkov! Skvelá matka ešte skvelejšie syna zmĺkne a objedná si ďalší kofeín.
– Moja Anička robí dieru do sveta módy! Tu máte, pozrite si jej fotografie… tu bola na castingu v PKO, tu v Trenčianskych Tepliciach, toto je z castingu v hoteli Devín, tu si ju vybral nejaký fotograf na reklamu spodnej bielizne… na tejto fotke… tu je krásna ako bábika. Viete, ona má nohy dlhé ako bocian… teda nie také tenké a prelomené v kolenách, – bráni vehementne svoje potomstvo kamarátka Filoména, ktorej už pred rokmi chýbal na ľavej strane chrupu mostík a doteraz mala v ústach prievan, lebo investovala do budúcnosti dcéry a na seba akosi pozabudla. S krupičkovou tvárou iste nebola ani raz u kozmetičky, ani u dermatologičky, lebo by to stálo peniaze, ktoré môže predsa efektívnejšie vraziť nejakej firme, ktorá zaručene otvorí jej dcére dvere do sveta módy. Nevadí, že to dievčatko, nešťastné, akoby z oka matke vypadlo. No, ale hovorte jej to, keď je presvedčená, že na svet priviedla perlu, ktorá rozžiari aj tmu na konci tunela. Podávame si teda fotky z rúk do rúk a žiadna z nás nič nekomentuje. Filoméne to zjavne neprekáža, ďalej je v „ajfri“.
– Dcéra má v sebe čosi charizmatické… tuto, vidíte, tu ešte nenosila fixačný strojček, ale tu už má zúbky… celý chrup rovný podľa pravítka. Každý, kto sa na ňu zahľadí, z nej nespustí oči. Keby ste vedeli, koľko chlapcov jej nadbieha, ale ona, ona vie, čo chce! Žiadne pubertálne výstrelky! Také čosi ju vždy obchádzalo. S mužom drieme obaja každý v dvoch robotách, len nech sa to tej našej dcére vydarí, keď som si to už ja tak želala… no vidíte, a tu, tu bola na Hvare ako vedúca výletnej skupinky… poviem vám, pri všetkej skromnosti, to fluidum, čo z nej vyžaruje, z toho muži strácajú hlavu a ženy súdnosť.
– A tá tvoja dcérka… Anička sa tuším volala, – chce čosi poznamenať Klaudia, no Filoména pohrdlivo pohodí pravou rukou.
– Tak veru, dobre si to povedala! Volala! Nik jej inak nepovie ako Ann. Znie to tak anglicky.
– Tá tvoja Ann, – opraví sa s nevôľou Filoména, – si urobila nakoniec maturitu? Dokončila školu?
Filoméne sa usadí na tvári mrak. Klaudia potrasie hlavou a tvári sa, že nikam inam nemierila svojou otázkou, ako k odpovedi. Pravdivej.
– Klaudia! Ty si naozaj včerajšia! Zaspala si dobu! Prosím ťa, dnes má maturitu každý blbec. A moja dcéra nie je každý.
Na perách Klaudii sa zjaví úškrn. Našťastie, Filoména si nevšimne, ako sa jej pery dvakrát dotknú hornej a spodnej, keď bez vydania jedinej hlásky vysloví … päťhláskové slovo.
– A čo tvoje deti?, spýtam sa.
– Moje dvojičky? Bože, ženy, neviete si predstaviť, čo je to za otročinu! S mužom nerobíme na iné ako na stravu. Tí dvaja sú ako likvidačná čata. Na olovrant polkilový chlieb, dvanásť hydinových párkov, fľaša coly a to nehovorím o troch večerách a dvojitých porciách na obed. Nechápem, kam to skladujú, keď sú ako dva vyholené topole. Je pravdou, že majú takmer dva metre, no športujú, tak im spaľuje. Ale čo by ste pre vlastné dieťa neurobili? Platíme im štartovné, tréningy, zápasy, šport je dnes jedna z najdrahších záležitostí. Nerobíme nič iné, ako cálujeme na výstroj a vreckové im tiež treba vyššie ako majú bežné deti, povie Klaudia a luskne prstami oboch rúk.
– Čo sú to bežné deti? – spýtam sa na terminus technicus. Ja asi naozaj pomalšie chápem. Ako bežný človek.
– No… to sú také deti, ktoré sú…, Klaudia evidentne hľadá adekvátny výraz, v hlave sa jej zapnú všetky empatické prístroje, aby niekoho z prítomných neurazila. Keby vedela, ako sa nemusí báť, veď všetky tri, ktoré doposiaľ hovorili o svojom potomstve, mali doma malých /výška nerozhoduje/ géniov a mne takéto veci jednoducho neprekážajú.
– No, a čo tvoje deti?, skočí do reči Anežka a odsunie s ťažkým odfúknutím, vyjadrujúcim odpor k obžerstvu, dezertný tanierik od seba.
– Moji synovia? Oni sú také tie… ako si to ty Klaudia nazvala? Aha, bežné deti. Takí normálni. Ničím výnimoční. Jedným slovom, moji synovia, ktorí…, nedopoviem. Z mobilu sa vylúdi hudobný „lait motív“ americkej čiernej komédie o rodinnom klane Addamsovcov. Stlačím zelené slúchadlo zobrazené na ľavej strane žltého kanárika /protinárazového a vodevzdorného mobilu/.
– Čau, mamina, kde si? Nemôžeš sa zahlásiť? Človek aby sa o teba bál! Aha, už viem. Heslo dnešného popoludnia – cukráreň. Dúfam, že si sa neprepchala zákuskami!, kričí Mirko do mobilu, akoby sám ohluchol z počítačových hier. Musím si oddialiť malý zázrak od ucha. Kamarátky na mňa hľadia bez jediného pohybu. Počúvajú /ako inak?/.
– Ale, čoby… a prečo?
– Čo prečo? Prečo sa nemáš prepchávať? Lebo ťa doma čaká super večera! Upiekol som kuracie krídelka s koreninami a zemiakmi s kolieskami cibule. Budeš sa olizovať aj za ušami!
– A kde ste zobrali krídelka?
– Urobili sme nákup! Zabudla si, že brigádujeme? Ale sa neboj, prachy nám vrátiš.
– Dobre, chlapci, jasné, že vrátim. Nebojte sa, nebudem tu nocovať. Cukráreň je otvorená do šiestej. Jasné, že druhý krát zavolám, aby ste sa nemuseli báť. Tak zatiaľ … a ďakujem, povedala som a hrdo vypla mobil. Všetky tri na mňa hľadeli ako na zjavenie.
– Oni varia?!
– Oni chodia do obchodu?!
– Oni upratujú?!
– Oni ti fakt každý deň volajú kde si?!
Otázky na mňa sypú s nepochopiteľným výrazom v tvári. Aha, závidia mi, beštie jedni! A najviac to, že sa moji synovia o mňa boja. Pch! Myslím si to do okamihu, kedy sa ozve jedna z nich a tie „zvyšné“ dve s pokrútením hlavy pritakajú.
– Bože, Dana, čo si ty za krkavčiu matku! Už sa nečudujem, že máš také obyčajné deti… keď im nedávaš priestor!
Kávové zrno sa mi zasekne v hrdle. Vypľujem ho na dezertný tanierik a len čo do seba prevrátim posledné bublinky minerálky, odchádzam.
– Kam ideš? – skríkne pohoršene trio.
– Za obyčajnými deťmi, poviem a … a viac do cukrárne nevkročím. Teda aspoň nie v takejto zostave.