VYTESNENÁ MYŠLIENKA

11

Synovi som liezla na nervy. Starala som sa o neho, ako som len vedela. Bol mojím jediným dieťaťom. Už počujem manžela ako namieta, že nie je mojím, ale naším. Má pravdu.

Ale bola som to ja, kto sa o Martinka staral s vrúcnou láskou. On chodil na týždňovky a keď skončil s touto robotou, zamestnal sa v našom meste vo fabrike, kde sa pracovalo na tri smeny. Syn si ho toľko neužil ako mňa. Ale nech je to ako chce, zahŕňala som ho materinskou láskou ako to býva vždy, keď ide o vymodlené dieťa. Mala som štyridsať, keď sa mi Martinko narodil. Bol krásny. Musím priznať, po otcovi. Akoby mu z nohavíc vypadol.

  • Tonka, mala by si brzdiť. Chlapci sa mu v škole posmievajú, že ho vodíš za ručičku. Kývaš mu, kým nezmizne v bráne. Prosím ťa, nerob mu to. Martin má jedenásť rokov, preboha živého, dokedy chcel, aby ste boli zrastení pupočnou šnúrou? – hneval sa manžel Ján, ale ja som len potriasla hlavou.
  • Dokedy to bude treba.

Nechápala som, že som dávno prekročila hranicu. Martin skončil strednú školu. Pokračoval v štúdiu na vysokej škole a keď spromoval,  zamestnal sa. Ale ja som mu stále chystala desiaty, volala mu do práce, či je v poriadku, aj zo tri razy, keď ma prepadla predtucha, až mi to nakoniec prestal dvíhať. Zato mne dvihol adrenalín, keď som ho načapala pod bránou nášho domu, ako sa bozkáva s vychudnutou dievčinou s nízkym čelom a vlasmi neidentifikovateľnej farby.

  • Martinko, ja ti zakazujem stýkať sa s ňou. Nehovor, že nie je od teba o desať rokov mladšia. Veď nemôže mať ani sedemnásť.
  • Mami, má dvadsaťtri a my sa ľúbime. A ja, ak si zabudla, ja ťahám na tridsiatku.
  • Máš dvadsaťsedem, synáčik, a povedz, kto sa o teba celý život stará?

Nemusel odvetiť. Z jeho výrazu tváre som pochopila, že v tej chvíli by ma najradšej rozmliaždil ako húsenicu. Rozplakala som sa. Viem, že som ho vydierala slzami, ale inak som nedokázala spracovať fakt, že môj syn je dospelý a už ma nepotrebuje. Urazila som sa a chvíľu s ním nerozprávala. Bola som presvedčená, že príde za mnou a poprosí ma, aby som mu odpustila, že sa mi vzpriečil… a že má vlastný názor. Bola som pochabá. Namiesto ospravedlnenia prišla rana.

  • Sťahujem sa do podnájmu. Aj so Zuzkou. Viem, že sa ti moja snúbenica nepáči, ale musím sa s tým vyrovnať. A ty sa musíš vyrovnať s myšlienkou, že …
  • Nič nemusím! – skočila som synovi do reči, ale čo som mu chcela povedať, mi nedovolil dokončiť. Môj manžel mi ukazoval krúžky na čele.

Preplakala som celú noc. Ráno, v to ráno, kedy od nás Martin odchádzal, urobila som mu raňajky a kývala mu z okna. Ani sa neobzrel.

  • Ak ho chceš stratiť, pokojne sa ďalej takto správaj, – utrúsil Ján a ja som sklonila hlavu.

Uvedomila som si, že má pravdu. Rozhodla sa, že sa už nikdy nikomu do ničoho starať nebudem. Ak sa môj syn rozhodol pre to dievča, jeho vec. A o pár mesiacov sa stalo, v čo ani jeden z nás nedúfal. Zuzku som si obľúbila. Martin a Zuzana chystali po troch rokoch spoločného života svadbu a ja som neprotirečila. Všetko bolo skvelé, kým sa nestalo čosi, čo úplne zmenilo náš život. Zuzana odišla na služobnú cestu a podľa všetkého, sa na nej vyspala so svojím kolegom. Priznala neveru Martinovi a ten sa zrútil. Rozišli sa. Bolo to ako blesk z jasného neba. Zrušili sme svadbu a zaplatili penále. Zúrila som na Zuzanu a jednostaj synovi opakovala, že som to tušila, už keď som ju prvý raz videl.

  • Vráť sa domov, Martinko. Konečne prídeš zase k nám, – navrhovala som synovi, no on odmietavo potriasol hlavou.
  • Potrebujem čas. A chcem, aby si mi do ničoho nezasahovala. Našiel som si nový podnájom, mama. Prosím, nevolaj mi, ja sa sám ozvem.

Bola som zúfalá. Bála som sa, že si syn niečo urobí. Po pár dňoch zazvonil telefón. Myslela som si, že je to syn, ale ozvali sa z nemocnice. Premkla ma hrôza. Spáchal samovraždu a teraz visí jeho život na vlásku, ak ho vôbec niekto obeseného alebo otráveného včas objavil. Ale nebolo to tak. Martina prepadli dvaja zlodeji. Okradli ho o všetky doklady a zmlátili ho do bezvedomia. Utrpel otras mozgu a mal zlomené predlaktie. Náš syn bol na mol opitý, keď sa mu to stalo. Tí dvaja si ho museli vystriehnuť v krčme. Polícia sa snažila chytiť tých zloduchov, no náš syn im neposkytol veľa indícií. S manželom sme zahlásili na polícii aj krádež dokladov a obehali všetky úrady. Po tom, ako syna prepustili z nemocnice, odmietol vrátiť sa domov. Trval na tom, že ide späť, do podnájmu. Bála som sa, že sa bude aj naďalej snažiť vytesniť myšlienku na rozchod so Zuzanou. Prosila som ho na kolenách, aby sa nechal mnou obsluhovať, ale on mi povedal, že tá moja starostlivosť ho ubíjala celé roky, že aj Zuzana ho určite nechala preto, že sa nedokázal odo mňa odtrhnúť. Zase som plakala. Manžel a syn sa stretávali bez môjho vedomia. Keď som to zistila, cítila som dvojnásobnú zradu. V jeden podvečer u nás zazvonili dvaja počerní mladí muži a strkali mi do rúk Martinove doklady.

  • Pani, je váš syn doma? Neni? My sme našli v parku aha, tuto, doklady… a peňaženku… nebolo tam ani euro. Ale my sme poctiví, tak sme vám to priniesli. Išli sme k vám až z Trnavy… vlakom.

Pozerala som na mladíkov ako hypnotizovaná. Prezrela som si synove doklady, občiansky, vodičský, bankomatové karty, kartu poistenca a neuvedomila som si, čo urobím v nasledujúcich okamihoch. Zavolala som ich dnu. Do predsiene.

  • Pani, dajte nám peniaze… nálezné a nezabudnite, že nás čosi stáli aj lístky na vlak… a ak máte niečo na pitie, aj na zjedenie.

Asi mi niekto vtedy vysal rozum z hlavy. Poslúchala som ich na slovo. Vzala som z peňaženky tridsať euro, viac som tam nemala. Z chladničky štangľu karpatskej salámy a fľašu minerálky.

  • Nemysleli sme vodu, – povedal jeden z nich, nervózne prešľapujúc z nohy na nohu.

Už vtedy mi čosi našepkávalo, že sa správam hlúpo, no vytiahla som z komory fľašku vodky a oni sa akomak uspokojili. Odišli a ja až vtedy, keď zmizli za rohom nášho dvojposchodového domu, som si uvedomila, že som blázon. Tí dvaja mohli byť práve tými, ktorí prepadli nášho syna. Alebo niekto spomedzi ich partie. Doklady, ktoré priniesli, boli Martinovi aj tak nanič. Už mu vystavovali všade nové. Prišla som o tridsať euro, o salámu, fľašku tvrdého a o ilúziu, že som rozumná žena. Zaprisahala som sa, že to nepoviem mužovi, no moje predsavzatie trvalo len do toho večera.

  • Musím ti niečo povedať, ale potom to vytesníš z hlavy, dobre, Janko? A prisahaj, že mi nebudeš nadávať.
  • Aj ja ti musím čosi povedať a aj ty mi sľúb, že nepovieš jediné slovo, – povedal, no vzala som si slovo prvá. Začudovane na mňa hľadel a neustále krútil hlavou, no raz ma neprerušil.
  • A teraz ja. O chvíľu zazvoní náš syn pri dverách a ty ho privítaš s otvorenou náručou, – povedal a ja som si pomyslela, že nič ľahšie odo mňa chcieť nemôže, – a keď si dovedie svoje dievča, prijmeš ju.

Pritakala som. Nech sa deje, čo sa deje, slovo dodržím, sľúbila som. A keď Martin o dvadsať minút zazvonil pri dverách a spoza jeho chrbta vykúkala Zuzana, prehltla som horkú slinu. Mala som sto chutí vyhnať ju, ale ak ju môj syn omilostil, ak sa rozhodol dať jej druhú šancu. Urobím tak i ja. Aj keď, a to nevyslovím nahlas, to, čo urobila, jej nikdy nezabudnem. Predstava, že môj syn by mal zapíjať žiaľ za ňou ma vydesila, nuž som sa rýchlo usmiala a povedala si, že každý robí chyby. Aj keď má päťdesiatku na krku.

Image 0

Meetpoint Šaľa o.z.

Poslaním Meetpoint Šaľa o.z. je rozvíjanie aktivít na miestnej a regionálnej úrovni v oblasti podpory podnikania, vzdelávania, lokal-aktivizmu, komunitného a kultúrneho života....

Podporiť výzvu

Image 1

Podpora aktivít Slovenského Červeného kríža

Sme veľmi vďační za každého, kto považuje našu prácu za užitočnú a rozhodne sa ju finančne podporovať....

Podporiť výzvu

Image 1

Iniciatíva Inakosť

Iniciatíva Inakosť obhajuje a presadzuje ľudské práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí na Slovensku....

Podporiť výzvu