Zabudli sme počítať
Každý deň píšem, každý deň volám.
Orodujem.
Nie za seba, ale za ľudí, ktorí to potrebujú ešte väčšmi.
Lebo sú na všetko sami, lebo im chcem skvalitniť, už aj tak dosť ťažký život. A hlavne preto, lebo si zaslúžia žiť dôstojne.
Stoštrnásť e-mailov, viac ako šesťdesiat telefonátov.
Do firiem, malých i veľkých, ale i jednotlivcom.
S prosbou, aby sme otvorili oči okolo seba, srdcia a čiastočne aj peňaženky.
Odpovede tipu: „V súčasnosti sú naše finančné prostriedky už prerozdelené a preto Vašu výzvu nemôžeme podporiť“, „Pomáhame iným organizáciám“, „Naša finančná situácia nie je dobrá a tak si nemôže dovoliť prispieť“ a mnohé ďalšie sa mi hromadia v ušných bubienkoch aj v mailovej schránke.
A potom prídu také, ktoré garantujú, že pomôžu. Že na danú výzvu prispejú, že všetko vyriešia.
Slová.
Sú to asi len prázdne slová, pretože na účte výzvy 90 ročnej pani Márie, ktorá k svojmu životu potrebuje „iba“ obyčajnú práčku, stále skoro nič nevidieť.
Prestali sme uvažovať.
A počítať.
Lebo keby tých približne 170 oslovených prispelo sumou 1,60€, dnes sme už pani Márií z východného Slovenska jej prvú automatickú práčku mohli montovať.
Ale takto nám nezostáva nič iné, iba jej želať, aby jej susedia v dedine boli stále takí ochotní prať jej bielizeň vo vlastných práčkach.
A my uvažujme, ako by sme sa pritom asi cítili.
Marci V.K. podporuje výzvy
K 90-tym narodeninám prvá automatická práčka!
Denne dostávame žiadosti o sponzoring. Denne mnohým z vás dokážeme aj pomôcť. Avšak príbeh 89 ročnej pani Márie z Rešova nás skutočne zasiahol na tom najcitlivejšom mieste. Veď posúďte sami.