Zázrak menom Angelika
Túžili sme po nej. Malej, krehkej a našej. Dala si načas, kým konečne ohlásila svoju prítomnosť. Už sme aj prestali dúfať. Keď som zistila, že som tehotná, moje šťastie bolo nekonečné. Rozprávala som sa s ňou a sľúbila jej, že pre ňu spravím všetko, len nech dá na seba, tam v mojom vnútri, pozor.Potom už na ňu dám pozor ja.Keď som ucítila predčasné, prudké bolesti,do nemocnice som prišla s tým, že sme o ňu prišli.No naša malá vedela, ako veľmi ju potrebujem a zabojovala.Viete si predstaviť dieťatko, ktoré sa vám zmestí do dlane?A to dieťatko bojovalo o každý nádych.A vyhralo.Nevládala som už ani plakať,ani sa smiať. No keď som ju konečne držala doma v náručí, vedela som,že toto moje dieťa to len tak nevzdá.A dúfala, že to najhoršie máme za sebou. Potom prišla operácia mandlí. Mala vtedy tri roky. A šok, keď dovtedy normálne reagujúce dieťa prestalo reagovať na zvuky. Prišla o sluch. Chvíľu trvalo, kým sme sa s tým vyrovnali. Schválne nepíšem zmierili, pretože to sa nedá. Neriešili sme, kto za to môže a prečo sa to stalo.Riešili sme,ako sa čo najlepšie prispôsobiť situácii a pomôcť jej. Našťastie sa blížil čas, keď som mohla nastúpiť do práce a ďalšie peniažky by nám v tom pomohli. A vtedy som si nahmatala Hrčku v prsníku. Chvíľu som si nahovárala, že to nič nie je. A keď na ňu prestanem myslieť, zmizne tak, ako sa zjavila. Poznáte to? Zavriete oči, a keď to nevidíte, nie je to. No tá mrcha nezmizla. Vedela som, že musím ísť na vyšetrenie, dúfala som, že ma vysmejú, s akou banalitou tam leziem. Nebola to banalita. Rozbehol sa nový kolotoč. Lekári, jedna chemoterapia za druhou. Našťastie chodieval so mnou manžel. Predsa len, po tom svinstve, čo vám má pomôcť sa necítite dvakrát najlepšie. A okrem toho vozieval do školy a zo školy malú. Je potrebné prejsť celou Bratislavu a to som už ja nejaký čas po chemoterapii nezvládala. A keď mi KONEČNE bolo lepšie, čakala ma ďalšia chemoška. A tak to šlo dookola. Niekedy by som si bola najradšej ľahla a umrela. Chcela som poprosiť Boha, aby si ma už vzal, pretože nevládzem. No nemohla som. Namiesto toho som ho každý večer prosila, aby ma tu ešte nechal. Kvôli našej malej. Keď vtedy zabojovala ona pre mňa, som jej to dlžná aj ja. A tak každý deň vstanem, usmejem sa a…žijem. Malá je môj motor, moja energia, môj dôvod žiť. Vravela som si, že to zvládneme. A potom prišiel manžel o prácu. A my o jediný stály príjem. Je ťažké starať sa o chorú manželku, handicapované dieťa a ešte zvládať aj pracovnú dobu. Nuž, nie sme nároční. Nepotrpím si na krásnu visáž, už dávno. Ani na značkové oblečenie. A ak nás niekto bude súdiť za to, že žijeme v skromných podmienkach, pomodlím sa za neho, pretože nevie, čo je v živote dôležité. Pre nás bolo dôležité prežiť. A to tak, aby malá čo najmenej cítila naše trápenie. Všetko sa dá zvládnuť,verte mi. Aj toto.No potom prišla najhoršia rana.Malej diagnostikovali NEUROFIBROMATOZU.Hrozí jej oslepnutie, ochrnutie a… Najhoršie slovo na tom je : neliečiteľné. Môžeme len dúfať a veriť. Kedysi som jej sľúbila, že sa o ňu postarám a ochránim ju. Dnes viem, že takéto sľuby je občas veľmi ťažké dodržať. No stále robíme, čo môžeme. Manžel behá, hľadá akúkoľvek prácu. Často nie je doma. Ja už ani svoju chorobu nevnímam,a fungujem,ako sa dá. Náš život sa točí okolo nášho Anjelika. A ja som si uvedomila jednu vec. Anjeli žijú aj okolo nás. Keď som si myslela, že už naozaj nedokážeme bojovať ďalej, v našom živote sa začali objavovať ľudia, ktorí bojujú s nami. Rozumiete. Cudzí ľudia, ktorým nie sme ľahostajní. Nemohla som tomu uveriť. A dodalo mi to novú nádej a odhodlanie. Dnes už zasa verím, že všetko zvládneme. Vďaka vám, ktorí napriek svojím vlastným starostiam nezavriete oči pred problémom iných. Mohlo by vám to byť ľahostajné, veď sa vás to netýka.. ale nie je. A ja vám z celého srdca ďakujem. Za nás, ale hlavne za tú, ktorej som kedysi dala sľub, ak ma neopustí. Dňa 22.5.2014 som podstúpila amputáciu prsníka. Hrozné slovo. Trvalo dlho, kým som našla odvahu podstúpiť ju. Hlavne keď mi nikto nevie zaručiť, či sa tá mrcha tak či tak znovu neukáže. Nebojím sa, že som menej príťažlivá. Bála som sa operácie, narkózy, bála som sa následkov. A žiaľ nedopadlo to dobre,, výsledok deformácia jazvy a hrudnej steny,nefunkčná ľavá ruka.Momentálne mám za sebou ďalšiu liečbu – Rádioterapiu.A čaká ma kopec ďalších vyšetrení kvôli novému nálezu(podozrenie na metastázy na rebrách)Pretože ja ešte nemôžem odísť. Ešte ma tu viaže sľub. Ale keď cítim najväčší strach, nakuknem sem. A moju dušu zaplaví nádej. Prekvapene pozeráme, ako na stránku nášho Anjelika pribúdajú ľudia, ktorí nám prejavujú podporu.. Nemáme sa na koho obrátiť. Sme už bezmocný.No žiaľ momentálne bojujeme s daľšou nepriazňou osudu,,náš starý domček sa nám rozpadá,je nutná rekonštrukcia strechy,výmena starých okien,dverí,desíme sa každej búrky nakoľko nám cez strechu zateká,cez staré okna a dvere nám strašne fučí,,už sme v koncoch.Nečakáme na zázrak snažíme sa svojpomocne domček opravovať.Ale žiaľ už sme v koncoch.. Vopred všetkým Ďakujeme za akúkoľvek POMOC,,,Ďakujeme. Rodičia malej Angeliky.