ĽudiaĽuďom.sk Blog

V piatok, 26. 4. okolo 14. hod. som mala telefonát z pre mňa neznámeho čísla. „ Ach, zas ide niekto robiť akože prieskum.“ Napadlo mi v prvom momente. Stáva sa to často. Položí pár otázok, potom povie, že táto anketa je zlosovateľná a môžem byť vyžrebovaná… Veď už to poznáme. O 2 – 3 dni sa dozviete, že ste boli vyžrebovaní, oznámia Vám, že majú pre Vás darček, ale….  Vám ho odovzdajú u Vás doma, ak si pozvete 1 či 2 manželské páry, ktoré sú ochotné počúvať asi 1,5 hodinovú prednášku o výnimočnosti nimi predvádzaného produktu, ktorý si môžete kúpiť, ale hneď, za neskutočne výhodnú cenu. Zajtra už táto cenová ponuka neplatí. Ak nemáte peniaze, ponúknu Vám nákup na splátky…. Ale veď to už poznáme skoro všetci. A tak som sa v duchu chystala na slušné odmietnutie rozhovoru, keď sa mi predstavila pani Marcela Konrádová s Prístavu nádeje! Skoro som onemela. Túto osobu poznám , veľmi si ju vážim. Ale čo ju asi priviedlo k tomu, aby mi volala? V tej chvíli Vás napadne neskutočne veľa myšlienok. Nestihla som sa ani spamätať a rozprávala:

Mám pre Vás takú ponuku… Mám možnosť darovať Vám zájazd do ZOO a delfinária v Norimbergu. Neskutočné. Keby som p. Marcelku a jej aktivity nepoznala, myslela by som si, že je v tom akýsi háčik.  Lebo už mám doma darované 2 poukazy na víkendový pobyt v konkrétnom zariadení „úplne zadarmo ubytovanie s polpenziou“. Háčik však je v tom, že so mnou musí ísť ešte 1 platiaca osoba. Aj to je síce výhodné, pretože takýto pobyt vyjde 2 osoby na 90€. Nie je to veľa pre tých, ktorí na to majú. Ale to už som trochu odbočila.

Pre istotu som sa ale spýtala, či to je darované úplne zadarmo pre mňa aj moje vnúčatá. Odpoveď znela: “Áno. Ale má to jeden háčik.“

„Tak predsa je v tom nejaký ten háčik.“ Pomyslela som si a čakala som, čo sa za tým skrýva. „ Treba sa dopraviť na 3.30h. do Nitry, alebo na 5. hod. do Bratislavy“.

Poďakovala som sa za ponuku s tým, že si idem zistiť, či by nás mal kto zaviezť, keďže my máme auto v servise. O chvíľu som mala povoz zabezpečený. V tom čase prišli akurát deti zo školy, povedala som im o tej možnosti. Začali od radosti vyskakovať, akoby to bola istá vec. No nastal ďalší problém  – môj syn a sestra. Nieže by nám to nedopriali, ale mysleli na mňa. Ako zvládnem cestovať vlastne jednu noc tam, celý deň chodiť a druhú noc cesta späť. Pretože keď som doma, môj organizmus si vyžaduje  po obede si pospať. A ja mu to doprajem. Vyčítali mi, že myslím viac na deti ako na svoje zdravie. No posledné rozhodnutie bolo na mne a tak som p. Marcelke zavolala, že pôjdeme.A to som ešte do večera mala dorobiť jednu tortu, ktorú som robila pre susedu. A potom stihnúť nachystať doklady, jedlo, oblečenie… Lebo aj keby som mala peňazí nazvyš, tak v Nemecku by som mala problém to jedlo si vypýtať. V samoobsluhe síce si kúpiť viem, lenže v ZOO samoobsluhy nie sú. A tak po presvedčení syna a sestry a dorobení torty som chystala jedlo. A stihla som si ešte trochu aj pospať.

Synovec nás zaviezol do Bratislavy, pred 5. Hodinou prišla sprievodkyňa CK TOYO travel – to je cestovka, ktorá nám v spolupráci s Prístavom nádeje tento zájazd venovala – a presne o 5. Hod. sme vyrazili smer Norimberg. ZOO je to obrovská, krásne udržiavaná. Je tam aj veľké množstvo detských ihrísk. Videli sme predstavenie v delfináriu, na ktoré sa deti najviac tešili.Prežili sme pekný deň. Večer okolo 20. hod. sme sa vydali na cestu späť, do Bratislavy sme prišli v skorých ranných hodinách. Keďže sprievodkyňa už vedela, že sme od Púchova, ešte nám aj u vodiča vybavila, aby nás zobral až do Trnavy na žel. Stanicu, keďže autobus pokračoval do Nitry. Z Trnavy sme asi za 1,5 hod. mali vlak a domov sme prišli o 8. Hod.

Takže výlet som zvládla v pohode. Bola som na seba pyšná. A zdalo sa mi, že ani nie som unavená a ospalá, tak som ešte doobeda navarila jednoduchý nedeľný obed. Poobede som si išla „nachvíľu“ ľahnúť. Vedela som, že poobede má prísť sestra, myslela som, že keď príde, zobudím sa a budem sa jej venovať. No nestalo sa. Nieže by nedošla. Bola tu. Len som sa jej nevenovala. A na druhý deň som sa dozvedela, že sme sa aj spolu rozprávali. Údajne som povedala, že si idem ešte na chvíľu ľahnúť. Chvíľa trvala do pondelka rána. Večer som akurát zaregistrovala, keď syn dával deťom večeru. Ani neviem, kedy išli spať.

Na záver len dodám, že som mala pravdu aj ja, aj sestra so synom. Ja v tom, že výlet zvládnem a oni dvaja v tom, že to je na mňa veľa. Ale nevyčítam si, že som išla. Ďakujem Marcelke Václavkovej – Konrádovej a jej Prístavu nádeje, ako aj CK TOYO travel za krásny zájazd.

Pripájam foto