ĽudiaĽuďom.sk Blog

,,Ahoj, ako sa máš?,, oslovuje ma známa, ktorú stretávam na ulici po dlhšej dobe.
,, Ale fajn, idem práve…,, s radosťou jej chcem povedať, kam a odkiaľ práve idem, ako sa máme, či sme zdraví, pretože verím v jej záujem o to, ako sa mám. V tom mi skáče do vety:
,, Uhm, tak sa držkajte, bežííííím!,,- bez toho, aby si všimla, že som vetu nie že nedokončila, ale ani poriadne nezačala.
,, Aj vy sa držte.,, Zareagujem a dívam sa už len na jej chrbát a zrýchlený krok smerom niekam- neviem kam…

,, No ahooooooj, ako sa máte? Čo máte nové, pochváľte sa trošku :-),, začínam rozhovor na sociálnej sieti s niekým, koho som tu rada zazrela a očakávam odpoveď, pretože ma zaujíma, ako sa tento človek drží. Zaujíma ma to nezištne a očakávam ako pozitívnu, tak i negatívnu reakciu- nechávam to samozrejme na dotyčného, či a čo má chuť mi napísať.

Nenapísal. Nič. A vlastne už po niekoľký krát. Človek to berie aj tak, že dotyčný práve nemá chuť sa deliť s niekým o to, čo prežíva. Alebo nemá čas. Veď aj nám sa to predsa stáva. Najhorší je ale fakt, že sa to stáva stále častejšie. Poznáte to?

Alebo iná vec. Rozposlané správy viacerým ľuďom, s tým, že aby správa vyzerala adresne, zmení sa len meno. Nie, nejedná sa o formálnu informáciu. O nič, čo sa pripravuje, čo sa deje. Bežná klasická správa, ako sa máš, to a to sa mi udialo, myslím na teba, držkaj sa a blá blá… O pár týždňov zisťujete, že identickú správu ten človek poslal xy ľuďom. Nie, o nič zlé nejde. Akurát o to, že je to ,,umeléudržiavaniekontaktovktorésamimôžuzísť,,.

Aké nezištné.

Narodeniny. Oslava. Stretnutie. Pozvete ľudí preto, že vám na nich záleží a preto, že si vyberáte, koho zavoláte. Lebo ich tam chcete mať. Zavoláte tiež tých, ktorí sa neustále dožadujú vašej prítomnosti, zaujímajú sa o vás. Zadovážite nie len občerstvenie, no niekedy aj sálu, našetríte peniažky, odložíte prácu, potlačíte chorobu a víťazí entuziazmus a radosť malého dieťaťa vo vás z toho, ako sa zabavíte, stretnete, opijete, ako budete mať nové zážitky. No a kto príde? Hŕstka. Táto hŕstka však za to stojí, lebo vy viete, že kvôli vám tak, ako vy kvôli nim, odložili svoje povinnosti pre to, aby s vami boli. Oslava za to stojí, no niečo vo vás vás trošku bolí. V kútiku srdca ste dúfali, že prídu všetci, pre ktorých ste si rezervovali svoj čas. Nuž, asi nie pre každého znamenáme to, čo oni pre nás.

,,Chodíš okolo do práce, čo sa nezastavíš, aspoň na kuk? ,, Pýtate sa známej, ktorá sa stále len sľubuje.
,, Nemám čas, vieš čo, utekám do roboty, potom do obchodu a potom domov variť a riadiť.,,- odpovedá zakaždým rovnako, bez ohľadu na to, či to hovorila včera, predvčerom, alebo mesiac dozadu.
,, Veď ale nikto ti nevraví, že máš prísť na pol dňa,, polovážne hovoríte. A hryziete si do jazyka, lebo keď začnete menovať všetko, čomu sa dokážete venovať a dá sa to, dotyčná by vám to buď neuverila, alebo by vás uhryzla.

Mimochodom, veľmi kvetnato vedia o svojich aktivitách hovoriť ľudia, ktorí ich v skutočnosti až toľko nemajú… O tom, ako vodia dieťa do škôlky, máte celú historku od času, ako celú noc nespali, ako ťažko sa ráno vstáva, potom ako sa budí dieťa, kým sa oblečie, donúti umyť sa, cez raňajky, plač, cestu autobusom, ktorý meškal a vzniká v ňom ďalšia historka…

Neviem teda, ako to zvládali naši rodičia, keď za totality sa chodilo ráno na piatu, alebo šiestu-bez diskusie a každý. Asi vtedy deti neboli… Či?

Viem, že má každý veľa povinností. Aj to, že je všetko iné, ako bolo. A to, či ťažšie- neviem a nechcem posudzovať, pretože v každej dobe boli určité pre a proti.

Ale niektoré veci si robíme ťažšími my.

Komplikujeme si výchovu detí, hovoríme ako sa čo nedá, namiesto toho, aby sme povedali, ako urobíme všetko pre to, aby sa dalo. Ľutujeme seba, plačeme ako nemáme. A tak by sme chceli. Chceli mať prácu, dobrých priateľov, viac času… A čo pre to robíme?

To, že neodpíšeme na správu, ktorú mi poslal známy, lebo nemám čas dve minúty aspoň na niečo neutrálne, alebo naopak, rozpošleme správy, ktoré už znejú umelo, alebo ignorujeme oslavu človeka, ktorý na nás tak čakal…?

A potom. Až je neskoro a neviete čas vrátiť späť počujete plač a výčitky ľudí- keby som bola vedela, keby som si bol našiel viac času, mal som ísť na tú oslavu, nemali sme sa pohádať… keby…keby…

A na pohreboch veľmi časté- ,, stretávame sa len takto, je to také smutné, musíme niečo vymyslieť a stretnúť sa aj inak,,…
Škoda, že to zostáva tam… Tak, ako sa to povie, zanikne to potom v tom smútku a tichu. A nikto sa nikomu neozve.

Možno trúfalé spomínať pohreby, no kto z vás to nezažil?

A ani nevieme, ako premrháme život, ostávame zatrpknutí a sami.
A samoty sa ja bojím. Lebo ju nemám rada a nechcem ju.

Preto sa snažím žiť tak, aby som nezabudla na nikoho. Aby, ak ma niekto na oslavu pozve, prídem na ňu za akúkoľvek cenu a aspoň na chvíľku. Ak mi niekto napíše, odpíšem mu- aj keď nie hneď, ale odpíšem. Ak bežím okolo práce, kde pracuje známa, nakuknem do dverí a aspoň jej zakývam a usmejem sa na ňu. Ak sa mi dlho niekto neozýva, ozvem sa mu prvá.

A nepoužívam prázdne slová. Prázdne otázky. Bez toho, aby ma naozaj nezaujímalo to, na čo sa pýtam.

Nepomáham, ak nechcem a ak očakávam niečo späť. Pretože čo ma vie nazlostiť najviac zo všetkého je, ak ,,niekto niekomu niečo,, nezištne a neskôr to nezabúda pripomínať…