Život v detskom domove očami domováka
Milí darcovia a čitatelia,
volám sa Kristián a mám 20 rokov. Vyrastal som v detskom domove v Michalovciach . 
Rád by som podrobnejšie opísal, ako to v detských domovoch chodí, pre tých, ktorí našťastie nemajú túto skúsenosť. Každý, kto sa dostane do detského domova, dostane sa tam na základe rozhodnutia súdu. Moja mama zomrela, keď som mal 6 rokov a otec bol alkoholik, takže sme nemali nikoho, kto by sa o nás vedel postarať. Preto zasiahol súd a skončil som v detskom domove. Predchádzala tomu troj-mesačná diagnostika v Diagnostickom centre v Košiciach a až potom ma pustili do detského domova.
Začiatky si veľmi nepamätám, ale pamätám si, že ako malý som spoznal 5 vychovávateliek, ktoré sa o mňa starali ako o vlastného až do konca pobytu v detskom domove. Život v domove je skoro ako život v normálnej rodine, len s tým rozdielom, že iní majú rodičov a ja som mal len vychovávateľky.
Ale vďaka tomu, že som bol odobratý do detského domova, dostal som možnosť chodiť do školy, študovať a vzdelať sa. Keď som prišiel do domova, veľa som toho nevedel. Nevedel som ani pozametať, nepoznal som hodiny ani hodnotu peňazí, preto sme si každý mesiac písali päť individuálnych plánov, ktoré sme sa za ten mesiac snažili splniť.
Ako každý iný žiak, aj ja som musel o 6 ráno vstávať a ísť do školy. Po škole som sa vrátil do domova, mal som čas na domáce úlohy a neskôr sme mali aj voľnočasové aktivity, čo znamená, že som na chvíľu mohol robiť aj to, čo mám rád. Neskôr som zase musel plniť svoje povinnosti.
Cez víkendy to bývalo trochu iné. V sobotu sa upratovalo – upratovali sme celý domček a poobede mal každý voľno a čas robiť to, čo ho bavilo. V nedeľu sme chodili do kostola a poobede sme šli na prechádzku, alebo zahrať si futbal. Sem tam sme hrali spoločenské hry.
Chodievali sme aj na výlety, ale len tí ktorí si to zaslúžili. Boli sme napríklad na veľkom výlete, kde sme navštívili prezidenta, vtedy ešte pána Gašparoviča. Chodili sme aj na turistické výlety, boli sme napríklad v Tatranskej Lomnici.
Tí šikovní mohli reprezentovať domov tancami v Košiciach, a keď boli naozaj dobrí, postúpili a išli tancovať do Bratislavy. Detský domov sme prezentovali aj športovými hrami, buď v Podolínci, Košiciach, Spišských Vlachoch a podobne. Ten, kto vyhral prvé alebo druhé miesto, mal istý postup do Bratislavy a odtiaľ bol postup na prvé miesto do Maďarska.
Život v domove nie je až taký zlý. Najsmutnejšie je na tom, že človek si za tie roky už ani nevie vybaviť tvár svojich rodičov.
No nič neľutujem. Som z domova a zostane to so mnou po celý život …lebo moje spomienky patria stále len na to jedno miesto.
Ale vďaka tomu mám dnes prácu. Naučil som sa čítať hodinky, viem, akú hodnotu majú peniaze, naučil som sa hrať na klavíri, viem si sám navariť, sám cestujem a viem samostatne komunikovať s ľuďmi okolo seba.
A preto by som pani vychovávateľkám do domova chcel vyjadriť veľké ĎAKUJEM.
S pozdravom
Kristián J.
Drahuškovo podporuje výzvy
Lepšia budúcnosť pre mladých z detských domovov
KC Drahuškovo, ktoré sa zamieriava na pomoc ľuďom s autizmom, zamestnáva aj mladých ľudí z detských domovov, ktorí ukončili svoj pobyt v domove. Zároveň Drahuškovo pre nich plní úlohu domova na polceste, kde nachádzajú bývanie a prácu po odchode zdomova a pred tým, než sa rozhodnú, akou cestou v živote pôjdu. Prostredníctvom tohto projektu by sme im chceli pomôcť dosiahnuť ciele, ktoré si stanovili na svojej ceste k osamostatneniu sa – a to sprostredkovanie vzdelávacích kurzov.