ZRANENÁ

1

Keď Júliu Tvrdú priviezli do nemocnice, bola v bezvedomí. Jej stav nebol bol vážny, no nebola v bezprostrednom ohrození života. Rezné rany po tele nezasiahli životné dôležité orgány v tele. Rany jej pozašívali a keď sa jej stav zlepšil, pri jej posteli sa zjavil vyšetrovateľ. Pýtal sa päťdesiattriročnej Júlii, kto jej spôsobil zranenia, z ktorých, keby pri nestál anjel strážny, mohla vykrvácať.

–         Nikto. Ja sama, – povedala so sklopeným zrakom.

–         To chcete povedať, že ste sa dorezali vy sama? – prisunul si stoličku bližšie k nemocničnej posteli a zavrtel hlavou, – To vám nemôžem uveriť.

–         A prečo nie? – pohľad Júlie Tvrdej a vyšetrovateľa, ktorý jej mohol byť synom, sa na okamih streli. Júlia uhla tým svojím, – Začalo sa to v puberte… mala som psychické problémy… rezala som sa žiletkou … na rukách, na pleci… aj ma liečili… musia o tom existovať nejaké záznamy.

–         Pani Tvrdá, a ako ste sa porezali na chrbte? Technicky to nie je možné. No tak, s pravdou von.

–         Na nikoho nebudem podávať trestné oznámenie, keď sa nič vlastne nestalo. Len mi rupli nervy. Bolo toho na mňa priveľa, – Júlia sa zviezla nižšie. Spodná časť podhlavníka sa dotýkala jej zátylku. Zavrela oči a snažila si vsugerovať si, že je v izbe sama. Ale naliehavý hlas mladého muža, ktorý sedel na vŕzgajúcej stoličke, je donútil otvoriť ich.

–         Môžete mi prezradiť čoho?

Júlia sa chytila oboma rukami hrán postele. Vyzeralo to, že sa chce posadiť, no rozmyslela si to a len sa posunula o čosi vyššie. Položila si hlavu na podhlavník a skúmavo sa pozrela na muža.

–         Obyčajné rodinné záležitosti. Aké sa stávajú všade, len sa o nich nehovorí. Tí, čo mlčia, to majú ťažšie.

–         Tak uľahčite si to, pani Tvrdá, – vyšetrovateľ zvýšil hlas. Otvorili sa dvere a dnu nakukla sestrička. Obaja sa na ňu obzreli.

–         Všetko v poriadku? – spýtala sa a vošla dnu. Natiahla do injekčnej striekačky liek a vpichla ho do pacientkinej ruky.

–         Nič nie je v poriadku, – povedala pani Júlia a pohľadom zaletela k vyšetrovateľovi, akoby chcela sestričke prízvukovať, aby ho vyhodila.

–         Potrebujem len odpovede na pár otázok a už aj som preč.

–         No vidíte, pani Tvrdá, rýchlo tomuto mladému mužovi povedzte, čo chce vedieť a máte od neho pokoj, – pousmiala sa sestrička a ticho za sebou zatvorila dvere.

Júlia Tvrdá sa zhlboka nadýchla a odvrátila hlavu od vyšetrovateľa.

–         Po mužovej smrti som prišla o trojizbový byt. Žili sme v ňom aj s dcérou,  ale keď sa Teodor pominul, musela som sa presťahovať… dcéra Ladislava chcela, aby som vymenila väčší za menší a aby som jej pomohla s kúpou bytu pre ňu, jej muža a … a vtedy mali len Lacka… mladšia vnučka má len tri roky… ale ja som od začiatku vedela, že tí dvaja, moja dcéra Ladislava a môj zať, sa k sebe nehodia. Ale čo by ste pre dcéru neurobili. Ale ten jej grázel, všetko prešustroval… a prišli aj o strechu nad hlavou. Ja ho tak nenávidím… prekartoval by aj vlastné deti, – žena sa odmlčala. Na tvári sa jej zjavila grimasa bolesti, – ale moja dcéra, tá by pre neho aj do ohňa skočila. Keď zostali bez bytu, plakala a prosila ma, aby som ju s deťmi prichýlila, – Júlia zatvorila oči a odmlčala sa.

–         Urobili ste to? – spýtal sa vyšetrovateľ. Júlia sa začudovane na neho pozrela. Siahla po pohári s džúsom, ktorý mala na stolíku.

–         Čo by matka neurobila pre vlastné dieťa.

–         A on, váš zať, ako sa volá? On šiel kam bývať? K svojim rodičom?

Júlia zavrtela hlavou.

–         Dcéra prišla ku mne… aj s … aj s ním… s Tomášom… peklo… hotové peklo na zemi… musela som sa v priamom prenose pozerať na to, ako sa choval k dcére a mojim vnúčatám.

–         Ako ste sa pomestili piati do jednoizbového bytu? – začudoval sa vyšetrovateľ.

–         Ja som spávala v kuchyni… je úzka ako rezanec… ani kuchynský stôl sa do nej nezmestí. Deti spali v predsieni na poschodovej posteli a dcéra so zaťom v mojej obývačke. Od chvíle, kedy prišli ku mne, som nespala… tak to bolo… dcéra mi povedala, že ak nemôže bývať aj Tomáš s nami, ide radšej s deťmi pod most… povedzte, ako by som to mohla dopustiť?

–         Čo sa stalo v deň, kedy … kedy ako vy hovoríte, ste si ublížili? Ste… pani Tvrdá, použili ste kuchynský nôž…

Júlia Tvrdá sa rozplakala. Slzy jej tiekli dolu vychudnutou tvárou, zbrázdenou hlbokými vráskami.

–         Hádali sme sa… deti už spali a my… zať a ja sme sa vadili. Nakoniec dcéra na mňa zakričala, že by bolo lepšie, keby som bola mŕtva…, – Júlia Tvrdá prešla zo vzlykotu do usedavého náreku, – vlastné dieťa vám povie, že nechce, aby ste žili… to som si nezaslúžila…

–         Tak ste sa v afekte začali rezať… pani Tvrdá, bolo to inak a ja viem, že mi klamete. Ste ľaváčka.

Pacientka si utrela slzy pravou rukou, ktorú nemala obviazanú a začudovane sa pozrela na vyšetrovateľa.

–         A čo má byť?

–         Ak ste ľaváčka, nemali by ste dorezanú ľavú ruku. Povedzte, ako to v skutočnosti bolo?

Júlia Tvrdá si odkašľala a zavesila pohľad do stropu.

–         Dcéra ma možno zabije… ak vám poviem, ako to naozaj bolo.

–         Len do toho… nebojte sa, nič sa vám nestane.

–         Tomáš držal nôž v ruke a vrieskal na mňa, že ma podreže ako sliepku… myslela som, že je to len planá vyhrážka, ale keď sa na mňa vrhol, bola som ako paralyzovaná. Nestačila som uhýbať. To ona ma… ona ma dorezal, – povedala pani Júlia a zlostne zazrela na mladého muža, – a už viac zo mňa nedostanete ani slovo.

–         Pani Tvrdá, ešte sa spolu porozprávame. Teraz vás nechám, ale prídem zas. Čoskoro, – povedal vyšetrovateľ a vstal zo stoličky. Zamieril k dverám a keď stisol kľučku, otočil sa. Júlia Tvrdá mala spýtavý pohľad. Bála sa, či jej muž uveril. Z jeho pohľadu cítila, že ani slovo. Silno privrela viečka a predstavila si Ladislavu, ako sa v amoku zaháňa na vlastnú mamu nožom. Rýchlo vypudila tú predstavu z hlavy a kým zaspala pod sedatívami, mysľou jej preblesla jediná myšlienka. Čo by matka neurobila pre svoje jediné dieťa.

Image 6

Liečebný pobyt pre adoptovaného chlapčeka s Downovým syndrómom

Adoptovaný chlapček s Downovým syndrómom potrebuje finančnú pomoc na rehabilitačný pobyt v Adeli v Piešťanoch...

Podporiť výzvu

Image 1

Centrum pre filantropiu, n.o.

V Centre pre filantropiu, n.o. POMÁHAME POMÁHAŤ darcom, ktorí chcú darovať svoje financie, čas, energiu či schopnosti. Našim poslaním je rozvoj darcovstva a občianskej spoločnosti. Chceme aktívne prispievať k rozvoju...

Podporiť výzvu

Image 11

Dado 580 gramov

Pomôžte nám pred pokrokom v pred za naším snom....

Podporiť výzvu