ACH, TIE DETI

14

Každý rodič by mal prehodnotiť svoj naivný postoj k vlastnému potomstvu, aby neskôr nepodľahol dezilúzii a chorobe, ktorá by mala psychosomatický podklad.

– Moji chlapci vôbec nie sú materiálne založení, – bránite sa, keď na vás zaútočí kolegyňa Jana, presvedčená o hmotnom vnímaní sveta očami dospievajúcej mládeže. Teda, aby som to spresnila, len čo sa chlapcov týka. Ona má dve dcéry. Tie sú tak vydarené, že by ich bolo treba dať klonovať. Sú jednoducho celé po nej.

– Prosím ťa,  vyprskne sliny a len čo vás osprchuje,  založí si kostnaté ručičky vbok, ktorý vyhodí smerom od jadierok v bedrách ľavej strany, zapichne do vás pohľad plný pohŕdania a precedí pomedzi plomby v zuboch, – ty si fakt opičia matka! Ešte som nepočula, že by si na synov čosi kydala!

– Kydá sa hnoj! – cítite, že na temeno hlavy vám naskočila slepačia koža, v hrudi sa vám rozochveje cimbálovka a tep dosahuje rýchlosť sto.

– Všetci chlapi sú rovnakí! Ani jeden nestojí za zmienku! Ja to viem, ja som sa rozvádzala trikrát, povie kolegyňa Jana a tenkým ukazovákom sa vyhráža smerom ku mne.

– To o niečom svedčí…, – zamrmlete a najradšej by ste jej uštedrili úder na solar, no obávate sa, že by aj tak nič nepochopila.

– Čo tým chceš povedať? Ja som si svoje odtrpela.

– A čo tí chlapi? Chudáci… že by si mala tri razy smolu? Nemala by si hľadať chyby aj v sebe?

– Ty mi máš čo vyčítať! Ty, čo si si muža nedokázala udržať!

– Pch…, – naberiete dych, aby vás neporazilo a narátate do desať. Hovorí sa, že ak ste na pokraji zúrivosti, mali by ste si dva-trikrát sňať z ruky náramkové hodinky a znovu si ich pomaly nasadiť. Skúšate to piaty raz, no musíte pri tom počúvať rachitickú kolegyňu, ktorá sa oblieka zásadne do červeného a vypasovaného. Pripomína mangalicu, ktorá sa nerozpakuje zohnutá pri válove, ukazovať aj to, čo má mať hlboko intímny charakter na tele.

– Moje dcéry sú aspoň poučené, že v živote nemajú veriť žiadnemu chlapovi. A ty máš synov!

– Ja ti ich nevnucujem. Ani tebe, ani tvojim dievkam. Myslím, že moji chlapci majú dobrý vkus, neodpustíte si poznámku, ktorá sa však minie účinkom, lebo kolegyňa Jana je rozbehnutá ako sliepka, ktorá netuší, že na cestách sú aj biele zebry.

– Ja som si svoje dievčatá vychovala podľa najlepšieho vedomia a svedomia!

– A ja som svojich synov vešala do prievanu dolu hlavou za uši na šnúru na bielizeň!

– Čo sa urážaš? Ja len hovorím, že ja som dobrá matka, povie a oduje karmínové pery.

– A ja… ja nemienim strácať čas touto akademickou debatou. Neviem, prečo si ma vôbec do nej vtiahla.

– Sama si sa nechala, odvrkne a vy by ste si najradšej jednu strelili, len nemáte po ruke zrkadielko. Nemuseli by ste trafiť.

– Dobre, nechajme to tak. Ty si skvelá matka, ja som skvelá matka, ty máš skvelé dcéry, ja mám skvelých synov. No, nie je to skvelý svet?

– Urazila si sa, – obviní vás a kričí tak, že by jedného presvedčila už len preto, že sa obáva o svoj sluch.

– Jana, mohla by si si konečne  zatvoriť ústa? Nevidíš, že ťukám do počítača?, požiadate o pochopenie, no ona sa postaví pred váš monitor, vypne plochú hruď, na ktorej by sa dal hrať golf a strčí si naondulovanú peroxidovú hlavu pred vašu tvár. Dýcha vám do nosných dierok a vy nemáte kam uhnúť.

– Tak si konečne priznaj, že aj tvoji chlapci sú len chlapi.

– Priznávam. Nie sú to žiadni hermafroditi!

– S tým na mňa nechoď! Tie tvoje slovné hračky nás už všetkých vyčerpávajú!

– Čo vlastne chceš? – syčíte si do tvárí.

– Aby si priznala, že aj ty máš deti, ktoré by ťa z kože zodrali!

Odstrčíte tú chodiacu /sediacu, čupiacu, stojacu, ležiacu/ posadnutosť s odporom, s akým sa predierate z vody plnej chalúh, lepiacich sa vám na nohy a zavesíte si na ústa zámok /teda zámku/ na zvyšok celého pracovného dňa.

– Mamina, prekvapenie! – máva Mirko šekom v ruke.

– Bože, zase nedoplatok za elektrinu! Ja vám uši vytrhám, keď zaspíte  a zase necháte pustený televízor do rána alebo budete búšiť do počítača do neskorej noci! Človek sa nedoplatí a…

– Hamuj! – zakričí staršie dieťa a strčí vám pred nos červenú potvoru. Na bielom podklade.

– Čože? – vytreštíte oči. To sa ešte nestalo! To bude nejaký omyl!

– Tridsaťtri euro preplatok, – víťazoslávne povie Mirko a usadí vás do kresla, keby ste chceli kolabovať. Myslí na to, aby ste sa neudreli o roh konferenčného stola, ba aj na to, aby ste si neublížili pádom na linoleum, ktoré je šmykľavé už len pre to, že je na ňom čosi lepkavé vyliate. Od predvčera. Ale vy ste silná, vy vydržíte, vy to neutriete! Vy tých synov donútite upratať po sebe.

– Čo budeme robiť? S toľkými peniazmi? – zauvažujete nahlas a v duchu prerátate, do akej hĺbky nákupného košíka v supermarkete môžete až zájsť.

– Urobíme si rodinnú poradu!, rozhodnete, že počkáte na mladšie dieťa, ktoré je z vás troch najvyrovnanejšie a má rovnako dôležitý poradný hlas. Len čo sa zotmie a v botníku sa ocitnú túlavé topánky, ste kompletní. Hlavy máte sklonené nad zázrakom /malým šekom/ a uvažujete nahlas.

– Čo keby si si kúpila tú vetrovku, čo si videla v Tescu s päťdesiatpercentnou zľavou?, spýta sa Lukáško a spolu s bratom Mirkom zapichnú do vás pohľad plný otáznikov. Pomechríte sa vo vlastnej šťave a máte čo robiť, aby ste potlačili nutkanie pobozkať obe hlavy svojich detí. Utierali by sa celú hodinu, a tú vy nemôžete stratiť, keď riešite tak nezvyčajný prípad. Sú to skutočne skvelí synovia! V prvom rade myslia na vás! To si mala počuť, Jana, ty šeredná potvora, tu by si videla, ako sa správne vychovávajúcej matke všetko raz vráti aj s úrokmi!

– Myslíte, chlapci…? –  zahráte chvíľu váhanie, ale už sa vidíte v tehlovočervenej bundičke s umelou kožušinkou okolo goliera, ktorá pôvodne stála cez dve tisícky.

– Sú to peniaze navyše! S tými si nerátala, tak prečo by si si nemala urobiť radosť?, presviedča vás dvojica mladých, vyspelých a žičlivých ľudí, ktorí sa,  akoby náhodou, podali len na vás…

Rodinná rada skončila svoje zasadanie. Nemôžete sa dočkať brieždenia. Stojíte pred obchodným domom za úsvitu, aby vás ktosi nepredbehol. Vytypovanú vetrovku zaplatíte zo železnej zásoby, ktorú máte vždy v hodnote tridsať euro, akurát na vetrovku, zašité v niektorej knihe. Tentoraz ste si pamätali v ktorej… teda našli ste ju asi po dvoch hodinách hľadania v knižnici. Od radosti sa idete pominúť. Doma si ju oblečiete a za hlasného skandovania svojich synov, sa v nej zvŕtate pred zrkadlom, tancujete v nej odzemok a dobrá nálada vás neopustí celkom iste najbližšie tri týždne.

– A keď sme už sezónnych výpredajoch, mamina, čo keby si myslela aj na svoje deti? – zarazí vás otázka mladšieho dieťaťa. Prestanete sa triasť v rytme tanga a odopnete si vetrovku pod krkom. Vo vykúrenej izbe je vám aj tak dosť teplo. A zdá sa, že sa ešte  zapotíte.

– Čo tým chceš povedať?

– No, že aj my sme videli perfektné vetrovky. Fakt, mamina, pôvodne stáli štyri tisíc, v starej mene, aby si lepšie chápala. A predstav si, teraz zbehli na polovicu. No, nekúp to, – ozve sa staršie dieťa a vy  odrazu neviete v hlave zastaviť kalkulačku. A hoci slnko vám na ňu nesvieti a ona je solárna, máte zmätok.

– Prosím, preložiť do slovenčiny, – požiadate svoje potomstvo.

– No… či by si nám nedala na tie zlacnené  vetrovky… my ti to vrátime. Raz…

– Raz-dva, alebo raz? Lebo to vaše raz, v preklade znamená nikdy, – poviete a kriticky sa zahľadíte na synov.

– Tak čo? Tľapneme si? – spýta sa Mirko a štuchne do Lukáša, vydajúc mu pokyn na prehĺbenie oblbovania vlastnej mamy.

– Tľapneme… my máme totiž tú najskvelejšiu mamu na svete!

Zabralo to! Oni, koťuhy jedni vedia, ako na mňa.

– Ale sú to štyri tisícky a ja mám výplatu až pozajtra.

– Nevadí, požičiaš si od tety Janky, Hanky, Katky… ty nemáš problém!

– Ja? Ja ho ešte len budem mať! Viete, čo je to dať štyri tisícky z jednej výplaty?

– Budeme jesť len suché zemiaky a na omastený chleba nám môžeš nakrájať  cesnak! Je zdravý!

No, čo by ste neurobili pre svoje nenáročné dietky? Požičiate si  peniaze, dáte ich do rúk svojim synom, ktorí, pochopiteľne odmietnu, aby ste išli s nimi do obchodu pozrieť sa, ako tie vetrovky vyzerajú. Načo? Veď ich budú oni nosiť! Len čo prídu do nich natiahnutí, každý v inej farbe /doparoma, zase im bude v nich ťahať na kríže/, tancujete   v trojici. Tešíte sa do okamihu, kedy… kedy sa zobudíte.

– To nemyslia vážne! Ešte stále nemám na účte ani floka, – zúfate si, keď váš zamestnávateľ zmení banku a vy, zvyknutí na termín desiateho v mesiaci, ešte ani trinásteho nemáte za čo kúpiť zemiaky. Ba ani preplatok za elektrinu vám nikto nevrátil. Ani to nemal v úmysle. Oni vám ho totiž odrátajú z budúcej platby.

– Počula som, že si absolútne plonková, lebo tvoji nenároční synovia museli mať niekoľko tisícové bundy! Nuž, dievča, ty mi niečo hovor! Práve ty, – zapichne do vás pohľad kolegyňa Jana a vy… v psychickom oslabení nemôžete urobiť nič iné, ako ju zapichnúť. Pripináčikom. Do zadku, kam sa nemôžete nestrafiť! S hlavou hrdo vztýčenou do stropu zoberiete so sebou zárubňu dverí a ilúzie, že aj tie vaše deti sú za všetky drobné. Len keby ste aspoň tie mali! A možno by ste ich mohli vymeniť za karavánu tiav, predať ich do otroctva za kýbeľ diamantov alebo ich ponúknuť nejakému plešatému šejkovi s vysokým pH, ale… ale potom by mohli oni prehodnotiť svoj vzťah k vám. A taký luxus, si vy rozhodne, dovoliť nemôžete!

 

 

 

 

 

Image 1

BROZ - CHRÁNIME LUŽNÉ LESY

Staňte sa podporovateľom BROZ - organizácie, ktorá sa vo svojej činnosti zameriava predovšetkým na praktickú ochranu prírody a na podporu trvalo udržateľného rozvoja v oblasti západného Slovenska....

Podporiť výzvu

Image 3

V mojom mene

Občianske združenie V mojom mene je záujmovým združením fyzických osôb a právnických osôb, ktoré svoje činnosti zameriavajú na prípravu odborných riešení v oblasti posilňovania právneho štátu, zefektívnenia verejnej správy, ochrany...

Podporiť výzvu

Image 8

Sýrski utečeneci Hatabyovci v Brazílii - pomôžte im začať nový život

Raed Hataby a jeho rodina pochádzajú z Aleppa v Sýrii. Pomáhali sme im prežiť vojnu v ich rodnom meste, pomáhali sme im utiecť pred vojnou z ich rodnej zeme a...

Podporiť výzvu