Aj keď mi život vzal milovaneho človeka, neprestávam veriť
Chcela by som svojim príbehom tak trošku nadviazať na príbeh pani Milky o viere v boha. Keď som sa vydávala, mala som krásnych 18 rokov. V brušku mi už tri mesiace kopkal môj synček… láska ako vystrihnutá z románu, tak sa dá nazvať príbeh našej lásky – ja a môj manžel. Bola som taká šťastná všetko som videla cez tie najružovejšie okuliare,vôbec by som si ani nepomyslela že niekto tam hore riadi už môj osud.
Vtedy som si nijak vieru v boha neuvedomovala, moji rodičia sú veriaci no do kostola nechodili. U nás na dedine je to tak, do kostola akoby mali právo chodiť len vyvolený a tí, ktorí sú tam tri krát do týždňa, minimálne každú nedeľu. Ak nechodíte a náhodou sa prídete pomodliť po pol roku, ste stredobodom pozornosti a vyčítavych pohľadov… No nejak som odbočila…
V roku 1998 sme mali svadbu civilnú. Moji rodičia chceli, aby sa jasne ich dcéra vydávala v kostole, no vtedy ja a môj manžel sme sa dohodli o svadbe v súkromí a lepšie nám bolo civilne, aj keď predstava o súkromnej svadbe sa rýchlo rozplynula. Máme vela priateľov, takže sa to rýchlo rozšírilo a nakoniec bolo svadba veľká… a nádherna, doteraz mam v ušiach slová oddavajucej “nech máte takéto krásne dni, ako je dnešný, celý život!”
Nádherné slová… o pár mesiacov sa nám narodil synček, štastie nemalo konca… Vychutnávala som si matersto plným dúškom. O pár rokov prišiel ďalší syn. Keď mal starší syn 9 rokov, rozhodla som sa ho dať prvé sväté príjmanie, chcela som ho viesť k Bohu od malička… Nevedela som aké prekvapenie ma čaká. Netušila som, že môj manžel tajne vybavil svadbu v kostole… A tak sme sa po 10 rokoch manželstva vzali aj pred Bohom.
Slzy štastia nemali konca, bála som sa, že som si asi vyčerpala všetko štastie, taká som bola šťastná. Prežívala som najkrajšie roky svojho života, šťastné manželstvo. Manžel mal prácu, nič nám nechýbalo… Tužili sme po dcérke a hlavne manžel, no potrebovala som aj ja si nájsť prácu. A tak som po materskej si našla veľmi dobru prácu v meste. Nikdy by som si ani v najhoršom sne nepomyslela, že kňazove slova “v dobrom aj zlom v zdraví aj chorobe, kým vás smrť nerozdelí” sa môžu vyplniť…
Život sa dokáže zmeniť za pár dní, hodín, minút, môj sa zmenil o 180 stupňov. Prišla zákerná choroba a ja som si začala uvedomovať silu a vieru v Boha, moje modlitby o zdravie manžela nemali konca… túžba po dcérke a zdravie manžela… Bol to asi zázrak, ale moje modlitby asi niekto tam hore vyslyšal – manželovi sa trošku lepšilo, operácia na čas uľavila bolesť. Po roku prišla najštastnejšia správa, keď mi lekár oznámil, že budeme mať dcérku. No manžel aj napriek štastiu z dcérky vedel už vtedy, že sa radovať z nej nebude dlho…
Choroba sa začala vracať a Boh sa stal silnejším ako ja a moje modlitby….Vzal mi ho. Vzal mi milujúceho manžela, otca mojim deťom.
Pýtam sa Bože, prečo si mi to urobil? Prečo ja??? prečo? Čo som ti urobila??? Čo ti urobili moje deti? Čo dcérka?? Už teraz chápe, že ocko umrel… Nesiem svoj ťažký križ, no dokedy? Dokedy ma Boh bude ešte skúšať?
No jedno viem, že stojí pri mne, verím a cítim to. Dáva mi silu žiť a bojovať. Pre moje deti. Verím aj napriek všetkému, verím že existuje niečo medzi nebom a zemou a viem, že tam hore ma má niekto rád.
Prosím Boha a Pannu Máriu, aby mi dali silu žiť, aby som mohla vychovať svoje deti. Viem, že život, ktorý žijem a ktorý ma čaká, je veľmi ťažký, ale musím bojovať, aj keď tých síl na boj už mám málo. Drží ma nad vodou akási viera žiť, žiť pre to, čo mi jediné manžel zanechal a to sú naše deti .
lenka olahova podporuje výzvy
Pomoc pre deti,ktoré zaživaju tažke chvile zo straty ocka.....
Zivot sa s nami kruto zahráva...neprosím o pomoc pre seba ,ale moje tri deti....moje deti sa stali zo dna na den polosirotami...