ĽudiaĽuďom.sk Blog

Som neveriaca. Nieže by som nikomu a ničomu neverila, ale neverím v Boha. Boli sme tak vychovaní. Ako dieťa som ťažko znášala, že sme boli jediná rodina v dedine, čo sme nechodili na náboženstvo,neboli neboli na PSP, či na birmovke. Otec pochádzal síce z nábožne založenej rodiny, dokonca ako dieťa bol miništrant. Aj sme boli pokrstení, ale to bolo všetko. Až v dospelosti nám povedal, prečo prestal veriť. Cez vojnu bol v zajatí v Nemecku, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Pomáhali mu cudzí ľudia v Nemecku aj v Poľsku. Keď už bol doma na Slovensku, myslel si, že má vyhraté a v Žiline ho chytili, vyšetrovali… A vtedy nastal ten obrat. Že načo majú v kancelárii nad dverami veľký kríž, keď trestajú svojich. Nechcem sa tu podrobne rozpisovať o tom, to len tak na objasnenie.

Je len samozrejmé, že aj ja so sestrou sme deti vychovávali podobne. Po revolúcii sa doba zmenila, veľa dospelých ľudí sa dalo pokrstiť. A začali verejne do kostola chodiť aj takí, ktorí predtým nechodili, alebo chodili niekde v desiatej dedine, aby neprišli o dobré miesto v práci. Ale ani o tom som nechcela písať. Veľmi opatrne mi aj moje dcéry naznačili, že by sa chceli dať pokrstiť. Samozrejme som im to umožnila, nevidím v tom nič zlé. Syn nechcel, tak nie je. Nikdy som nemala problém sa kamarátiť s veriacim človekom. Tak, ako veriaci človek dokáže ublížiť, tak  neveriaci dokáže pomôcť, byť čestný, spravodlivý. Moja sestra neverí tiež v Boha, ale v niečo medzi nebom a zemou. Ja ani to.

V roku 1988 som mala ťažkú autonehodu. Okrem iného roztrhnuté pľúca, vľavo úplný pneumotorax, v pravo čiastočný. Do pľúc som mala zavedené 3 hadičky, ktorými mi odsávali vzduch, čo som vdychovala. Veľmi ťažký úraz sám o sebe. No okrem toho som aj krvácala do brušnej dutiny. Bolo treba operovať. Lekári sa radili priamo pri mojej posteli, či operovať v takom stave, alebo nie. Ale iné východisko nebolo. A tak som išla na operáciu s vedomím, že už sa nepreberiem. Vtedy sa pri takých ťažkých stavoch pacienti neprivádzali do umelého spánku, všetko som vnímala. Keď som sa prebrala z narkózy, prvé čo som zaregistrovala, boli biele plášte. Vlastne nie biele plášte, prvé čo mi prebehlo mysľou, bolo: “Tak predsa len tí anjeli existujú…”

Ale aby toho nebolo málo, pri tej operácii mi bola zistená rakovina hrubého čreva. Podstúpila som aj chemoterapiu , aj ďalšie operácie. Všetko so šťastným koncom. Jedna stará babka mi vtedy povedala: “Ale Vás Pán Boh musí mať veľmi rád…” Neodpovedala som. Nevedela som, čo mám na to odpovedať, veď v neho neverím, prečo by ma mal mať rád.

Som obyčajná, jednoduchá žena, nikdy som sa nemaľovala, nenosila šperky, ani zlato. Ale keď som dostala zlaté náušnice a neskôr aj retiazku s príveskom, potešila som sa, aj si ich vážim. A dokonca ich aj nosím. A tak som ich mala na sebe aj asi pred rokom, keď som išla na CT vyšetrenie. Musela som si ich dať dolu, tak sa zlato ocitlo v peňaženke v osobitnej priehradke. Nezavadzalo mi tam, ale ani nechýbalo. Keď som s vnúčatami bola vo Švajčiarsku za dcérou, ich mamou, dala mi Ivanka zlomené prstene, aby som s nich dala niečo spraviť Emke. Tak šup striebro do peňaženky. Ale s tým zlatom by toho bolo veľa, tak zlato som si dala tam, kde patrí. Na seba. Po návrate domov sme sa hneď balili na cestu do Talianska za druhou dcérou – Monikou. A či veríte, alebo nie, striebro som doma nezabudla vyložiť.

Obyčajne nosím bankomatovú kartu v peňaženke. Neviem, čo ma to napadlo, ale pred cestou do Talianska som si ju dala do dokladov.

Do Talianska s nami išla aj Monikina kamarátka Lenka. V Ríme sme mali dosť času, tak sme chodili po meste. Mala som jej dať nejaké peniaze, tak sme sa vyrovnali. Niečo som minula s deťmi. Keďže sme išli k dcére, veľa peňazí som si nebrala, tam náš pobyt financovala Monika. A tak som posledných 10€ minula v Ríme v potravinách, ostali mi asi 2€/plus platobná karta v dokladoch.  Pre istotu. Keby niečo.

Vôbec som si ale nepripúšťala, ba dokonca som si ani nepomyslela, že by mi peňaženku mohol niekto v metre ukradnúť. A ukradol. S 2 Eurami. A tak teraz rozmýšľam či je naozaj niečo, čo riadi moje konanie. Lebo tých náhod je trochu priveľa. Môj syn Robko vraví, že všetko je tak, ako má byť.