Ani z voza, ani na voz – s ľuďmi a aj so životom
Je ťažké zachovať si chladnú hlavu, neprejaviť emócie v tvári. Prijať nové správy len ako informáciu. Keď ide o vás. O zdravie. To, ktorého hranice únosnosti už roky posúvate stále ďalej a ďalej. Lebo pravda je taká, že sa neustále prispôsobujete aktuálnemu stavu, aj tomu horšiemu. Bežne si hovoríte: „Keby to zostalo aspoň takto.“ A potom po rokoch zistíte, že to vlastne „aspoň takto“ nezostalo, len vy ste sa zmierili s tým, že je zas o čosi horšie, posuniete si hranice – svoje vlastné, a zas prídete k zaužívanému: „Keby to zostalo aspoň takto.“
No nezostalo. A ani vy nie. Už ste niekde inde. Lebo život vás učí aj skúša, formuje. A je jedno, či sa boríte problémami ako človek s hendikepom, či človek v hmotnej, sociálnej núdzi. Problém je vždy problém. Nie je väčší alebo menší. Nemožno povedať, že osoba so zdravotným postihnutím je na tom lepšie alebo horšie, než osoba v hmotnej či sociálnej núdzi. Jednoducho, ak daný človek niečo ako problém vníma, tak ho proste má. Pre neho je v danom momente tento problém najväčší. Preto akosi nedokážem pochopiť ľudí hodnotiacich niekoho stav. Napríklad ten môj: „Ty si chorá, ale aspoň máš kde bývať“ alebo „Ešte dobre, že na tie lieky pani má. My obyčajní smrteľníci máme poniektorí plat okolo 350 eur. A to som vážne nezmenšila túto sumu ani o 1 euro. My úbožiaci by sme už boli na cintoríne. Ch.“ Tento druhý „príklad“ bol reakciou na článok, ktorý v súvislosti s mojím zdravotným stavom vyšiel v médiách, pretože som poukázala na chybu v kategorizácii liekov, ktorá ma postavila do situácie „buď zaplať za lieky 950€ mesačne alebo čakaj, že sa ti zdravotne výrazne pohorší“, keďže daný liek nemal generikum a bol životne dôležitý. Napokon, za túto chybu ministerstva som nedoplácala len ja, ale aj mnohí iní pacienti. Ktorý problém je vážnejší? Ťažší? Náročnejší? A ktorý menej? Ja sa neodvážim súdiť…
A niekedy už ani počúvať a vysvetľovať. Ťažko by niekto uveril tomu, koľko práce, síl, odriekania, bolesti, strát a obety stojí za tým, aby som tie nemalé peniaze na liečbu zarobila/zohnala každý mesiac a už piaty rok bez prestávky. Lebo…
Som neobyčajná a nesmrteľná :-) ako som sa dozvedela od pani podpísanej ako „Ch.“ A to je už dôvod na úsmev. Prinajmenšom.
A potom sú tu ešte tí, ktorí sa pýtajú: „Prečo? Prečo Vás niekto takto trestá?“ No ja som si túto otázku položila iba raz, ak vôbec. Niekedy v úplnom začiatku, keď som mala devätnásť. A potom rokmi som sa utvrdila v tom, že vidím inak. Nepýtam sa, prečo sa to stalo mne, ale prečo sa to stalo PRE MŇA. Nevidím, čo je, no vnímam to, čo by mohlo byť a tak sa pýtam: „Prečo nie?“
Kým ma „nezvalcujú“ ďalší výčitkami. Za to, že dokážem byť napriek všetkému príležitostne šťastná. Že si plním sny. Usmievam sa. Radujem sa. Chodím von, či po štrnástich rokoch sa odvážim ísť na diskotéku a ešte si na nej aj zatancovať. Lebo… „To potom nie si na tom až tak zle.“ Týmto ľuďom ťažko vysvetlím, že negatívne myšlienky im nikdy neprinesú pozitívny život a že keď napriek bolesti či ťažkému údelu zostanú v pozitívnom očakávaní, niečo úžasné určite príde. Že keď sa budú na život usmievať aj vtedy, keď v ich okolí nikto nie je a nevidí ich, že „to“ pravdepodobne pochopili… Je to presne ako s tým, keď „jeden múdry muž rozprával vtip. Všetci sa smiali ako šialení. Po memente ho zopakoval, v tej chvíli sa smialo menej ľudí. Opakoval ho stále dokola a dokola, až sa nesmial už niekto. Keď nepočul nič než ticho, usmial sa a povedal. Nemôžete sa smiať nad rovnakým vtipom stále dokola a dokola. Prečo teda plakať nad jednou vecou stále a stále dokola?“ A tak neriešim…
Dnes už viem, že keď mi život postaví do cesty niečo, čoho sa bojím, čo mi je nepríjemné, z čoho mám strach či obavy, je to preto, aby mi dal šancu byť statočnou. Nepozerať sa na to, ako ďaleko ešte musím ísť, ale radšej sa obzrieť späť na to, akú štreku som už prešla. Aj keď niekedy je to sakra ťažké… Aj keď niekedy to stojí more sĺz. Aj keď to niekedy trvá trochu dlhšie. Aj keď sú dni, kedy mám pocit, že to nejde ani z voza, ani na voz – s ľuďmi a aj so životom. A potom si poviem, že sa nemôžem zamýšľať pridlho. A vrátim sa do „bežného“ života. Lebo možno práve toto je cesta stať sa lepším človekom…
Zdroj foto: ilustračné (Internet)
Marci V.K. podporuje výzvy
Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.