ĽudiaĽuďom.sk Blog

Hračkárstvo sa pomaly začalo napĺňať ľuďmi, zo všetkých strán sa ozývala veselá vrava, detičky štebotali, híkali a jojkali nad hračkami, ktoré tam videli a ťahali rodičov za rukáv. „…mami, mami, ja chcem takúto bábiku!“

„…oci, kúpiš mi koníka?…“

„…autíčko, loptúúú…“ ozývalo sa spoza každého regálu.

Všetky hračky sa tešili, žiadna predsa nechce ostať v polici, a tak tam vyspevovali, usmievali sa, hopkali a predvádzali všetko čo vedeli, len aby si ich dáke dieťa všimlo.

Iba psík Artur bol smutný. Schovával sa na polici s plyšovými zvieratkami za veľkým slonom. Nechcel, aby ho videli. Bol totiž trošku iný. Keď ho v továrni na hračky vyrábali, nevyšiel im kúsok látky, a tak mal Artur na chrbte záplatu. Všetky ostatné hračky sa mu preto smiali a on sa veľmi hanbil. Bál sa, že sa mu budú smiať aj deti, že sa nikomu nebude páčiť, a tak sa schovával a smútil, že nikdy nezažije pekné Vianoce. Každý totiž rozprával o dákych Vianociach. Artur síce nevedel presne, čo to tie Vianoce sú, ale musí to byť dačo úžasné. Veď každý sa na ne teší. Hračky postupne z obchodu miznú a povráva sa, že na Vianoce sa zázračne objavia nejakému dobrému dieťatku pod krásne vysvieteným a ozdobeným stromčekom. A potom sa už spolu iba hrajú a hrajú…

„Ááách, to musí byť krása!“ povzdychol si Artur.

„No tak, Artur, nebuď smutný“ otočil sa na neho slon Jumbo. „Skús tú záplatu voľajako zamaskovať.“

„Fíííha, Jumbo, to je nápad! Ale ako?“

„Som síce slon a slony sú múdre, ale toto naozaj neviem. Skús porozmýšľať, určite na niečo prídeš.“

A tak sa Artur schúlil do police a tuho rozmýšľal. Už sa pomaly stmievalo, obchod sa zatváral, keď mu to napadlo. „Huráá, mám to, Jumbo, mám to!“ tešil sa Artur a vyskočil z police. Vykĺzol z hračkárstva a rýchlo bežal na poštu. Kým sa hračkárstvo zavrelo, už bol aj naspäť. Hrdo vpochodoval pred regál s plyšovými hračkami a pyšne natrčil chrbátik. Vtom všetky hračky vypukli do obrovského smiechu, až sa za bruchá chytali. Namiesto záplaty mal totiž Artur na chrbátiku nalepenú známku, z ktorej sa usmieval dáky fúzatý ujo s okuliarmi. „Haháá Artur, to čo si vymyslel?!“ smiali sa hračky. Artur smutne strhol známku, stiahol chvostík a šiel sa znova schovať za slona.

Už takmer spal, keď sa z ničoho nič objavil pred ním malý anjelik. Taký malý, že ho ledva bolo vidieť. Artur si najprv myslel, že sa mu to sníva, anjelik sa však jemne dotkol jeho ňufáčika a povedal: „Artur, nebuď smutný. Si iný ako ostatní, ale vieš čo je na tom úžasné? Že si výnimočný. Nikto iný na svete už taký nie je. Pozri sa tam na tých mackov, jeden ako druhý. Ale ty? Ty si len jeden. Tak buď šťastný, usmievaj sa a teš sa! Veď idú Vianoce.“

Keď sa ráno Artur prebudil, nebol si istý, či sa mu to nesnívalo. Pamätal si však každé slovo malého anjelika. A tak hrdo zdvihol hlavu, vypochodoval spoza slona a sadol si celkom dopredu, pred všetky ostatné hračky. Celý deň sa usmieval, odušu vrtel chvostíkom, až bol zrazu taký unavený, že tvrdo zaspal.

Keď sa prebudil, čosi bolo iné. Regál zmizol, všetky ostatné hračky tiež a nad ním svietili tisícky maličkých svetielok.

„Čo to je? Ešte sa mi vari sníva? čudoval sa Artur. Vyskočil na nohy, aby preskúmal to čudo čo nad ním svietilo. Trochu sa aj bál.

Vtom ho však niekto vzal na ruky.

„Havoooooo, môj havko“, smialo sa šťastné malé dievčatko a nežne si ho pritúlilo.

„Tak toto sú teda tie Vianoce“, pomyslel si spokojný Artur. „Ďakujem anjelik, odteraz už nikdy nebudem smutný, budem na seba hrdý, budem sa radovať a robiť radosť iným“ a veselo sa zavŕtal do náručia svojej novej kamarátky.