ĽudiaĽuďom.sk Blog

Neviem, čím to je, že niektoré veci vnímam viac než citlivo. Keď rozum hovorí- netráp sa, nestojí to za reč, veď si to aj tak čakala a nádej vo mne šepká, že ,,snáď sa to nestane,,.

A čo? No všetko, čo sa deje okolo mňa. Všetko.

Na niektoré veci reagujem veľmi impulzívne a dokážu ma raniť do hĺbky srdca a ak sa dá hlbšie, tak ešte hlbšie. A aj to je málo.

A častokrát môj zmysel pre spravodlivosť a hnev pre nespravodlivosť, ubližovanie a neprávosť, zatemní myseľ vidinou a chcením, dať všetko do poriadku. Skôr, než všetko ukáže čas. Lebo čas ukáže… Len ja sa niekedy neviem dočkať.

Čo to je? Túžba po pomste? Nie. Zadosťučinenie? Neviem. Možno.

Možno je to len to, že očakávam od iných to, čo sa snažím dať. A to nie je nič výnimočné, ani nič veľké. Len obyčajná férovosť a pomoc, ak ju niekto potrebuje. A to nemusíme byť ani priatelia. Pomôžem a neklamem nikomu. Bez rozdielu. Či ide o úradníka a ja potrebujem niečo vybaviť- vždy som hovorila priamo a pravdu. Či ide o kamarátku, s ktorou som denno denne v kontakte. Či ide o budúceho zamestnávateľa a mám odprezentovať to, čo viem. Nikdy som si nepridala. Skôr naopak, niekedy ubrala. Alebo som si len nebola vedomá svojich hodnôt. Alebo… Hm. Vlastne, ani neviem, či mám hodnotu. Možno ako človek áno. Pre pár ľudí, ktorí ma poznajú. Ale neberiem ako hodnotu naviac, silu a chuť pomôcť iným. Pretože to by mala byť súčasť ľudského bytia. A ľudskej dôstojnosti.

Pomôcť a byť férový voči každému bez ohľadu na to, čo mi život vráti späť. Keď mi zaklope na dvere bezdomovec, nachovám ho. Keď mi zavolá opitý človek z mojej blízkosti, ktorý mi neskutočne veľa krát ublížil tak, ako nikdy nikomu a povie mi, že nemá čo jesť, tak ja si požičiam a bežím mu na pomoc. Požičiam si na jedlo pre neho, na oblečenie, požičiam si auto a požičiam si aj na to, aby bolo čo do nádrže. Veď no a čo. Ja si už nejako poradím, nejako to vrátim. No a čo, že dotyčný neverí, že som mu dala posledné, alebo niečo, čo musím vrátiť. Hlavne, že sa naje. No a čo, že ja som si potom požičala, aby som mala na plienky, či mlieko. Pomôžem aj tomu, čo ma požiada, aj keď viem, že ma požiada len preto, že vie, že cesta cezo mňa bude jednoduchšia. Viem to a aj tak mu pomôžem. Nehovorím, že sa podarí pomôcť každému a vo všetkom. Na to som príliš obyčajný a malý človiečik. No silné je už len to, že urobím všetko pre to. Všetko, ba aj viac.

Očakávam, že mi ľudia nebudú klamať. A veľmi citlivo vnímam, ak mi niekto klame. Nie také bežné klamstvá, vtipy, humor a podobne. Nenávidím cieľavedomé klamstvá. Chorobné klamstvá. A očakávam, že veci, ktoré sa ma týkajú, alebo mojej rodiny, že nás o nich upovedomia.

Nie cudzí. Ale tí, ktorí majú.

A potom… Potom sa dozviete, že bolo ublížené niekomu, koho milujete. Niekomu, kto je tu pre vás a je posledný. Obklopený samotou, bolesťou, chorobou, starobou. A hoci je o neho postarané, zostal úplne sám a odkázaný na pomoc iným. Nikdy ste nemali možnosť mu pomôcť, pretože to nebolo potrebné a tak mu aspoň dáte pocit, že je dôležité, že tu je. A aj keď sa vám už nedokáže venovať, prídete a odsedíte chvíľu pri jeho posteli a so slzami v očiach ho opúšťate. A viete, že vás má rád. Veď vás takmer vychovával. Ste jeho vnuk a strávili ste pri ňom toľko času, ako ani jedno z jeho šiestich vnúčat. Mal štyri deti, ale ani jedno nebolo u neho častejšie, než to, ktoré mu umrelo pred pár rokmi a zostali po ňom dve deti. Práve tie dve vnúčatá, ktoré teraz chodia za ním posedieť k jeho posteli a nevedia, ako inak pomôcť. Tak ho aspoň chytia za ruku a mlčky pozerajú programy, ktoré bežia v televízii. A potom idú domov, k svojim rodinám. Maličkým rodinám a len tým, ktoré si vytvorili oni sami. Lebo tú, ktorá by im mala byť oporou už nie je. A posledný jej článok leží chorý a smutný vo svojej posteli.  A tá ostatná časť, ktorá by sa mohla aspoň tváriť, že rodina sú, tí ani nezakopnú. Vlastne len vtedy, ak… Ale nič.

Ale to, že vám nepovedia, že sa stalo človeku, ktorého máte radi a vyrástli ste pri ňom, niečo tak závažné…. To, že to vie celá mestská časť a len vy nie… To, že máte právo to vedieť… To, že vám do telefónu budú klamať… To, že za argument považujú vetu typu: ,,nechcel som to rozširovať cudzím,,… To, že všetky ostatné vnúčatá to vedia, len nie tieto dve, ktoré si to prinajmenšom zaslúžia vedieť tak, ako tie ostatné…

To považujem za silnú kávu.

A ja mám balvan v hrudi.

A na perách divný úsmev a po lícach mi stekajú slzy…

A tečie ich stále viac, keď dvaja nádherní, silní chlapi- otcovia svojich rodín, ktorí nikdy nikomu neublížili, majú slzy a smútok v očiach, lebo už toľko krát boli z ,,rodinného,, diania vynechaní. Hoci bolo nedôležité oproti tomuto.

A ja cítim obrovskú bolesť a krivdu, keď vidím ich slabosť aj napriek ich vonkajšej sile. A napriek tomu, že sa ani slovkom nesťažujú.