ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nejeden raz, keď chcem niečo vybaviť alebo získať bližšie informácie o niečom, poslúži mi k tomu mobil. Vytočím číslo, potom x-krát počúvam „Čakajte, ste v poradí“. A keď sa raz za čas pošťastí, niekto na druhej strane mi aj zodvihne a problém môžem začať skutočne aj riešiť. Aj keď s neistým výsledkom.

Obzvlášť som háklivá, keď ide o deti. Nie, svoje ešte nemám. Neznamená to však, že voči nim nemôžem prejavovať spolupatričnosť. Napokon, keby som išla do minulosti, každý z nás je navždy dieťaťom. Dieťaťom svojich rodičov.

Neznášam, keď trpia. A nezvládam sa na to prizerať.

Nebudem tajiť, že som vytočená. Pretože sedemročné dieťa po úraze, s nutnosťou operácie čaká na ďalšiu. Pretože „to“ dieťa na vlastnej koži pocítilo, že nie všetko sa dá vyliečiť tým, že obité koleno či lakeť pofúkame a rana je zahojená. Pretože „to“ dieťa si za uplynulé obdobie vytrpelo ako kôň, pretože…

Po operácii lekár rodičovi oznámi, že kliny, ktoré pri operácii jeho dieťaťu voperovali do rozlámanej ruky sa musia do dvadsať dní vybrať, pretože inak môžu spôsobiť viac škody ako osohu. Pretože nebude môcť rehabilitovať, pretože sa nebude môcť vrátiť do školy medzi svojich spolužiakov ani na ihrisko hrať s chalanmi vybíjanú.

Nebudem to rozpitvávať ako sa radikálne môže tomuto dieťaťu zmeniť kvalita jeho života. Budem stručná, lebo keď som rozčúlená, zväčša taká som.

Čakáte. S dieťaťom doma.  Uteká  vám práca a sťažuje sa situácia, kedy ste schopní splatiť a uhradiť  záväzky svojej domácnosti. Vášmu dieťaťu uteká škola, ktorá je pre jeho vývoj nesmierne dôležitá. Obzvlášť preto, že je prváčikom. Učiacou a nasávajúcou sa „špongiou“. Všetko má pre neho význam. Až…

Poisťovňa ohlási rodičovi, že na druhú operáciu si dieťa musí počkať. Kliny sú kliny, ale byrokracia je byrokracia. A poradovník je poradovník. Čísla nepustia. 87.  Ešte toľko ľudí pred ním čaká na návrat k svojmu pôvodnému životu. Toľko ľudí vkladá do rúk poisťovní svoje nádeje na uzdravenie. Toľko… „Čakajte, ste v poradí“.

Do prdele, ale veď nehovoríme o prehodnotení faktúry za elektrinu, ani o končiacej káblovke, ktorej sa práve pokúšame predĺžiť zmluvu na nadchádzajúce obdobie.

Netvárme sa, že je všetko v poriadku, keď nie je. Hovoríme o človeku. O osobnosti. O dieťati. O niečom, čo nemôže závisieť od toho, či vám niekto na tej druhej strane zodvihne slúchadlo.

Zažila som to. Nie raz, nie dvakrát. Mala som vtedy desať. Bola som tým dieťaťom. Čakala som v poradí. Dokonca aj vtedy, keď som bola už hospitalizovaná a ráno ma mali operovať. Potom prišiel lekár a povedal mi, že som „v zlej“ poisťovni. Že ma prepustia, aby som sa išla prehlásiť do inej. A mám sa vrátiť, aby ma mohli zoperovať. Urobila to za mňa mama, ja som vtedy ešte nemala „na to právo.“ Lebo podľa poisťovne som ešte mala „čakať  v poradí.“

Viem, že dieťa, o ktorom píšem, nie je jediné. Že „čakať v poradí“ je dnešným „trendom“, je to „moderné“, „IN“. Že na výmenu bedrového kĺbu sa čaká aj dva roky, že na výmenu kolenného kĺbu sa čaká aj rok, že na výmenu platničiek niekoľko mesiacov, že…

Len dnes som už vyrástla a už nemám tých desať. Dnes ma už „neopijete rožkom“ a neuspokojím sa s tým, že mám „čakať v poradí“.

Lebo, keď som čakala, zhoršil sa mi zdravotný stav. Lebo keď som čakala, Vám sa zvýšili výdavky na moju liečbu. Lebo keď som čakala, nemalo to prínos ani pre jednu stranu. Lebo keď som čakala, akosi všetci zabudli, že sa rozprávame o ľudskom živote.

A keď sme pritom, „čakať v poradí“ môžeme akurát tak v rade na čerstvé mandarínky, alebo podpultový tovar.

Len my sme ľudia. Tak sa k nám začnite tak aj správať.