ĽudiaĽuďom.sk Blog

Bolo tak tichúčko až čuť jak sneh padá.

Či si nás v tichosti vždy takto Boh hľadá?

I domy rečnili, medzi sebou dymom.

Boh sa k nám zas zblíži, svojím malým synom.

 

Utíchla dedina. Belie sa nebo, zem –

pán farár pred chrámom chcel zložiť Betlehem.

Vianočné pozdravy poštár Filip nosí.

“Kúpte si noviny!” Brigita zas prosí.

 

A teta Karla tá, obchod si vyzdobí.

Mení sa dedina, do inej podoby.

Adelaida malá – s rozmaznanou tvárou

od otca chce darček z tých najkrajších darov.

 

Rozmaznané dieťa. Starostova dcéra.

Nedať jej dar taký, starosta by nerád.

Chcel to pán či nechcel, musel s ňou ísť všade.

Plašili sa dvaja po dákej paráde.

 

Prišli aj za Hansom. Obuvník to známy.

Neľúbi Vianoce. Bežia o ňom fámy.

Ono to však, ale je pravdou skutočnou.

Nikto ho nevidel s radosťou vianočnou.

 

U neho nenašli s čím by im vyhovel,

už dlho neušil žiadne čižmy nové.

Odišiel starosta, odišiel s dcérou

a vošla tam Grétka v topánkach s dierou.

 

V rukách ich držala, i za náruč dreva.

“Moja vnučka Elsa, tie čižmy nosieva.

Je malou sirôtkou nemá čo na nohy,

len tieto čižmičky, tento pár úbohý.

 

Nuž chcem ťa poprosiť o pomoc trošíčka,

či by si opravil, obuv tým nožičkám.

Tým nôžkam zmrznutým, tým nôžkam malým.

Za kúsok dreva. Niet čo by sme dali.

 

Bol by to darček, pre moju maličkú

či mi len pomôžeš v tej biede trošičku?”

“A či som kúzelník? Nieto už pomoc im.

Nože ma nejeduj. Daj mi už pokoj s tým.

 

Premňa sú Vianoce sviatok tak nepekný,

každý sa naháňa za tými darčekmi.”

“Ale Hans, ale Hans! Veď tieto darčeky

pripomínať majú od dávna naveky

 

dar z darov najväčší. Dar pre nás od Boha,

dar kedy žiarila radosťou obloha.

Tak jasno žiarila, to ani nevieme –

veď dal nám Boh syna, v jasliach v Betleheme.”

 

No Hans to nevedel, nechápal tomu.

Tak vyhnal starenku aj s vnučkou z domu.

Večer keď už spať sa od únavy chystal

rozžiarila izba sa mu do zlatista.

 

Preľakol sa vtedy, zmocnila sa ho bázeň.

Počul hlas anjela a ten mu dal kázeň.

Hans ho len počúval, so strachom na tvári –

“Práve na Vianoce, Pán Boh ťa obdarí.”

 

Nemohol uveriť, či sa mu snáď marí?

“Čim si to zaslúžim? Že Boh ma obdarí?”

Nuž aj on prichystať chcel darček pre Pána,

začal ho zháňať už hneď skoro od rána.

 

“Čo mu dám? Hodiny? Či knihu dáku?”

Nevedel od šťastia jak vzdať mu má vďaku.

V obchode bola aj Adelaida mladá

a práve tam našiel to čo tak hľadal.

 

Našiel tam skrinku, takú čo aj hrala

no jeho hotovosť však bola primalá.

Tak teda musí nájsť nejaký dar iný,

najkrajší z darčekov i z celej dediny.

 

Ako tak rozmýšľal zrazu sa stretol

s maličkou Elsou a jej starkou Grétou.

“Čo by si dala Bohu?” Opýtal sa Grétky?

“Ja mu každý deň dávam, hriechy moje všetky.

 

Vymieňam moje hriechy, Jeho odpustením.

Dávam mu svoju slabosť, za všetku Jeho silu

A aby bolo tomu všetkému i za dosť,

mením všetok svoj smútok za Jeho svätú radosť!”

 

Keď videl Hans Elsu a čo má obuté,

myšlienku dali mu jej nôžky zmrznuté.

Bolo tak nejako okolo obedu,

hneď domov náhlil sa, spieval si koledu.

Vytiahol zo skrine škatuľu drevenú

dlho tam ukrýval kožičku červenú.

Môj otec sám ukul tu tieto klinčeky,

mám tu aj z prvého stromčeka zvončeky.

 

Vianočnú náladu už Hansov mal dom,

takto sa rozprával s havranom Aldom.

Vravel mu: “Vieš Aldo, Pán Boh ma obdarí,

darom čo nenájdeš tu v celom chotári.

 

A ja som nevedel, ale už dobre viem

ja mu na oplátku čižmičky ušijem.

Budú tak nádherné, nikto ich nevidel

budú vo výklade kým Pán Boh nepríde.”

 

A tak sa mordoval celú noc za stolom

ľudia si vraveli: “Toto tu nebolo!

Čo to ten Hans robí? Celú noc majstruje?”

Sledujú cez výklad, každý sa čuduje.

 

Keď už sa postavil v rukách mal nádhery –

dve krásne čižmičky, ľud vôkol neveril.

“Takáto nádhera pre koho je to?

Hans ten je tajnostkár, ten nepovie to!”

 

A keď ich uvidel starosta aj s dcérou

prišli sa dohodnúť na kúpe aj s cenou.

No Hans ich odmietol – “Tie nie sú na predaj!

Tieto sú pre Boha, pre Neho to je dar!”

 

Hans, ale nelení. Dobroty pečie,

veď už sa raduje na Štedrý večer.

Všetko už pripravil, vyzdobil izbu si.

Však to už čoskoro Pán Boh tu prísť musí.

 

Keď zrazu ktosi mu na dvere zaklope,

zišli sa naraz tam priatelia po kope.

Bola tam Brigita, Filip i starosta

Hans v svojom obchode predsa sám neostal.

 

Pripravil večeru, všetkých ich pohostil

takto sa najedli plne do sýtosti.

Len Pán Boh nechodil. Hans z toho smutnel

Či tieto čižmičky boli tak nutné?

 

No tu mu zas anjel v izbe sa zjavil,

aby mu vysvetlil čo preňho Boh spravil.

Pán Boh dal svetlo, do tmy tohto sveta.

Boží dar pre ľudstvo je Jeho dieťa.

 

“Lebo narodil sa Vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán”

 

Hans zrazu rozumel, už dobre vedel,

že musí obdariť tých čo sú v biede.

Else tej sirôtke podaril čižmičky

aby jej ohriali zmrznuté nožičky.

 

No keď to videla maličká Adela,

začala nariekať lebo ich tiež chcela.

Jej otec starosta, ten ju však utíšil:

“Nás darom obdaril z najväčších Najvyšší.

 

Dal nám dar takýto, čo si nevidela

v maličkej maštali ľudstva Spasiteľa.”

Adelaida stíchla, pochopila zrazu,

že Vianoce druhých obdariť nás kážu.

 

Utekala domov. Hraciu skrinku vzala

a maličkej Else ako dar ju dala.

A znova tichúčko sneh z hora padal

udržať slzy si Pán Boh neuvládal.

 

Veď toľko lásky tam, vtedy sa zrodilo.

Čo Pán Boh vyronil, to na zem snežilo.