Cesta do cudziny bez dokladov
Mám v náhradnej starostlivosti dve vnúčatá od ich útleho veku, dnes majú už 13 a 15 rokov. Ich matka, moja dcéra žije vo Švajčiarsku, je tam vydatá a vedie zas normálny život. Po opätovnom nadviazaní kontaktu s dcérou sme asi pred 6 rokmi začali cez leto chodiť ku nim. Tak bolo aj tento rok v lete. Neovládam žiadny cudzí jazyk, ale čítať na informačných tabuliach viem. Po príchode do Viedne sme sa zložili v čakárni. Tri veľké kufre, tri batohy, dve deti a ja. Pripomínam, že deti majú otca tunisana, preto majú počernejšiu pleť, hlavne v lete. Deti som nechala s batožinou v čakárni a ja som si išla pozrieť informácie o vlaku. Je pravda, že som sa trošku zdržala. Pri návrate do čakárne som si všimla asi 6 policajtov, to sa prehliadnuť nedá. Keď ma deti zbadali, veľmi sa potešili.
„Babka, už nás nikdy nenechávaj samých. Boli tu policajti a pýtali pasy. A my sme ich nevedeli nájsť.“
Ospravedlnila som sa deťom s tým, že doklady vyberiem z batožiny a pôjdem im ich ukázať. A tak som začrela do útrob batoha, kde by mali byť. No neboli. Asi som vyzerala dôveryhodne, ale policajti odišli. Možno im stačilo, keď videli, že k deťom prišla obyčajná „biela“ babka a teda sa nejednalo o migrantov. Fakt sa mi uľavilo. A nasledovalo ťažké rozhodnutie, čo ďalej. Vrátiť sa pre doklady, alebo to risknúť a cestovať ďalej. Vybrala som si druhú možnosť. Veď ešte nikdy nás na rakúsko-švajčiarskej hranici nekontrolovali… Zavolala som dcére domov, aby mi poslala oskenované detské pasy. Pre istotu, aby som mala aspoň niečo. A kázala som ich poslať poštou na dcérinu adresu do Švajčiarska ako cenný list. Takže hneď v ten deň cestovali doklady za nami.
Keď na rakúsko-švajčiarskych hraniciach prišli colníci do nášho vozňa, prikázala som deťom, aby sklonili hlavy nad mobily… Ja som sa tvárila suverénne. Vydýchla som si, keď okolo nás prešli. A očividne si vydýchli aj deti.
Cenný list do Švajčiarska prvou triedou za normálnych okolností ide cca 4 dni a tak sme od stredy čakali na zásielku. A stále nič. O 4 dni sme mali ísť späť a dokladov nebolo. Prostredníctvom „sledovania zásielok“ Sl. pošty som zistila, že list je „v krajine určenia a prebieha colné konanie“. Už týždeň. A tak mi vŕtalo v hlave, prečo asi. Veď doklady som kedysi už takto posielala aj dcére a o pár dní ich mala. A nemohla som ani spávať, mala som starosti, ako sa dostaneme domov. Naše veľvyslanectvo je ďaleko, cestovné je tam drahé. Odkiaľ zobrať peniaze na cestu? Ak neprídu doklady, ako sa dostaneme domov? Z dlhej chvíle som začala študovať podmienky, čo sa môže posielať poštou. A zistila som, že platné osobné doklady sa poštou posielať môžu, ak ich majiteľ je uvedený ako odosielateľ alebo prijímateľ zásielky. Odosielateľ bola moje sestra a prijímateľ moja dcéra žijúca vo Švajčiarsku, ktorá po vydaji ani nemá spoločné priezvisko s deťmi. A tak mi ostávalo iba čakať. A dúfať. A dočkala som sa. V pasoch boli aj kópie preukazov poistenca aj cestovného poistenia. Možno aj to zohralo svoje, asi dva dni pred odchodom domov doklady došli…
Do Švajčiarska chodíme raz za rok, vždy v lete. Tento rok sme spravili výnimku. Keďže sa dcére narodilo v októbri bábätko a vnuk mohol posledný raz využiť bezplatné cestovanie do Švajčiarska, cez jesenné prázdniny sme cestovali opäť. Síce to bol kratší pobyt, ale deti si išli pozrieť sestričku a ja vnučku. Celú situáciu s pasmi som si opäť živo premietla v hlave a hlavne si všetko uvedomila, keď za celú dobu, čo cestujeme do Švajčiarska, nás na rakúsko-švajčiarskych hraniciach prvý raz legitimovali. Naozaj, tento raz nás prvý krát za celé tie roky vo vlaku legitimovali. Doklady sme mali…
Doklady sme síce mali, ale keď sa ma čosi colník pýtal, zneistela som. Odkázala som ho na vnuka, nech s ním komunikuje po anglicky. Lenže to som zas nemohla tušiť, o čom sa rozprávajú. Až keď odišli, som sa spýtala, o čom sa bavili. Že sa pýtali, či nenesieme alkohol a cigarety. Jurko povedal, že nie. Nevedel totiž, že nesiem liter slivovice. Liter sa síce preniesť môže, ale keby ho chceli vidieť a zbadali by asi 15 kg mäsa a mäsových výrobkov… no neviem. Našťastie na mäso, ktoré je tam veľmi drahé, sa nepýtali.