ĽudiaĽuďom.sk Blog

Historik a novinár Tim Stanley dnes vo svojom blogu napísal, že aj na základe tragédie  na bostonskom maratóne dospel k bolestnému záveru, že Amerika nemá problém s násilím ako takým. To, čo v krajine naopak rastie je politické performatívne násilie.

Politické preto, lebo jeho páchatelia veria, že ním upozornia na choroby spoločnosti, že je to akási ich deklarácia. A performatívne v zmysle, že ide o organizované násilie “s choreografiou” a nie náhodný akt.

Hnusí sa mi pripisovať tejto tragédii akékoľvek politické posolstvo, aj keď v čase, keď píšem tento blogpost motívy činu ešte nie sú známe. Veď aká zvrátená politika zabije osemročného chlapca čakajúceho v cieli na svojho otca, ktorý možno práve prekonáva sám seba?

Omnoho dôležitejšie je podľa mňa spojenie performatívne násilie. Šialenstvo, ktorého cieľom je usporiadať zvrátené divadlo a upútať čo najväčšiu pozornosť. So zdesením som včera v noci sledoval spravodajské televízie a čítal tweety ľudí z celého sveta. Podliaci, ktorí zorganizovali bostonský masaker ma dostali – bezbranne a bez námietok som sa stal ich rukojemníkom.

Sledujem od rána správy z Bostonu, ku ktorým pribudla navyše tá o smrtiacom zemetrasení v Iráne. Neveriacky pozerám na fotografie zobrazujúce utrpenie a bolesť nevinných. Čítam ale aj o ľuďoch, ktorí neváhali a pomáhali zraneným, i keď nevedeli, či nemôže dôjsť k ďalším explóziám. O bežcoch, ktorí prebehli cieľom a bežali ďalej do nemocnice darovať krv. O tých, ktorí ponúkli svoje domovy cudzím.

Dnes už nikto, nikde, v žiadnej situácii nie je v bezpečí. Jediným spôsobom ako bojovať proti tomuto performatívnemu násiliu je postaviť proti nemu ohradu z ľudskosti. Zatiahnuť oponu a nestať sa jeho divákom. Prídavkom k tejto chorej hre je totiž strach, ktorý zasievajú jeho tvorcovia v našich mysliach. Nezbavíme sa ho, len mu nesmieme dovoliť opantať nás celých. Inak sme sa z divákov stali hercami. A ak už máme hrať nejaký “performance”, tak nech je radšej o súdržnosti, láske, pochopení, pomáhaní.